Kovové disky

Pravidelní rubrika – prevzaté z časopisu Fantázia (č. 49(01), vyšlo II/2009)

NOVINKATrhák 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Alice in Chains „Black Gives Way to Blue“ (2009)

 

Poviem vám, toto je návrat ako remeň. Vložíte disk do prehrávača a vyskočí na vás – mágia. Táto kapela bola 14 rokov mŕtva? Nemožné! Pravda, keď som sa po prvý raz dozvedel, že Alice in Chains chystajú reunion, bol som skeptický. Nevedel som si predstaviť, že by dokázali povstať z prachu bez jedného zo svojich základných pilierov – chrapľavého hlasu Layne Staley-ho, ktorý v roku 2002 zomrel na predávkovanie. Jasne, mozgom grungeovej legendy zo Seattlu bol vždy gitarista Jerry Cantrell, ale aj tak, niektoré veci má človek proste príliš zakorenené. No riskol som vypočutie... a beng! Je to tam! Najväčšia sila tejto nahrávky spočíva v tom, že vás neuhranie hneď. Chvíľu sa s vami pohráva ako kobra s myšou. Najprv vás láka na akustické slaďáčiky (Your Decision, When the Sun Rose Again), potom na veci, zostavené z klasických ingredencií, ktoré vám nostalgicky pripomenú staré hity (Check my Brain), až napokon vytiahne najväčší tromf – nechá vás preniknúť do ťažkých, mnohovrstvových a zložitých skladieb ako je A Looking in View – a už vás nepustí. Pomalé tempo, heavy riffy, gitarové „žabky“ – proste metal i post-grunge v dokonale vyváženom pomere. Pýtate sa – a čo nový spevák? Nevadí, že je tam nový hlas? Je to zvláštne, no štádium privykania si na prejav Williama DuValla som vôbec nemusel absolvovať. Najskôr za to môžu všadeprítomné dvojhlasy – tak typické pre muziku Alice in Chains. DuVallov hlas dopĺňa ten Jerryho snáď ešte lepšie než Layneov. V sólových partoch síce možno nie je tak osobitý ako jeho predchodca (ten chrapák predsa len nemá až tak zimomriavkový), ale každopádne je intonačne silnejší, čo vytvára širší priestor pre prácu s harmóniami. A že ich je na doske požehnane! Black Gives Way to Blue jednoznačne potvrdzuje, že noví AIC nie sú žiaden pódiový comback, oprašujúci zašlú slávu, ale plnohodnotná kapela, s ktorou je treba rátať.

Dušan Fabian 

NOVINKAŠpecialitka 

 

 

 

 

 

 

 

 

Between the Buried and Me „The Great Misdirect“ (2009)

 

„Vážení poslucháči, pohodlne sa usaďte. Začína sa exkurzia naprieč hudobnými štýlmi. Pre istotu si však zapnite aj bezpečnostné pásy – miestami to môže byť drsné.“ Tak takéto uvítanie by som si vedel predstaviť na obale tohto unikátneho albumu. Rozjazd je hladký, trochu pripomína melancholickejšie pasáže od majstra Masvidala (Cynic). Už so začiatkom druhej skladby príde prvé death metalové preťaženie, zato jej záver je v znamení nefalšovaného prog-metalového plesania. Vzápätí je povznesený poslucháč opäť vrazený do operadla a razantným úvodom tretej kompozície je nekompromisne oboznámený so surovosťou death-grindu. Tento záchvat však trvá sotva dve minúty a pohodová ambientná pasáž nás nasmeruje k metalcorovému záchvevu a následnému monumentálnemu rockovému vyústeniu. A keď si poviete – tu ma už nemôže nič prekvapiť – tak zistíte, že môže. Napríklad temne kabaretný úvod stopy s poradovým číslom štyri. Alebo je po chuti country-rockový aranžmán predposlednej skladby? Čože? Tak to už teda nie... vlastne, moment! Áno, sedí to tam! Je to skvelé! Nejako takto som sa nechal unášať – ako natešené dieťa od jednej atrakcie k druhej. Na horskej dráhe nálad a pocitov sa blížime k záveru. Ale akému! V takmer 18 minútovom opuse sa striedajú motívy ohromným tempom. Mal som pocit, akoby som sledoval vysoko energetický kaleidoskop mihotajúcich sa, osobitých, no zároveň neoddeliteľných obrazov. The Great Misdirect sa v hrubých rysoch podobá na svojho predchodcu Colors, ale vo výsledku je iný. Možno menej živelný, ale zato omnoho konzistentnejší. Prechody medzi štýlmi už nezadrhávajú a nie každému vyhovujúci úbytok tvrdosti je suplovaný širšou škálou žánrov a nápadov. BTBAM sa svojim šiestym štúdiovým albumom posunuli opäť ďalej. Je to náročná hudba, ale také už špecialitky bývajú: možno nie sú pre každého, ale kto im raz príde na chuť, bude sa k nim vracať stále.

Milan Barančok

 

STARINKALegenda 

 

 

 

           

 

 

 

 

Blind Guardian „Imaginations from the Other Side“ (1995)

 

Poviem vám tajomstvo – do tejto kapely som bol kedysi zbláznený natoľko, že som jej na Slovensku vydával fanzin. Ach, mladosť pochabosť. Všetko moje vreckové – ešte i to, čo malo ísť na jedlo, zožrali tlačiarne! Ale títo bardi z Krefeldu mi jednoducho rezali. A nielen svojou hudbou a záľubou v Tolkienovi. Boli to proste jedni z prvých „obyčajných chalanov“ na scéne. Skromní, inteligentní, nikdy sa na nič nehrajúci. Navyše verejne priznávajúci, že nie sú žiadni virtuózi. To, čo im príroda nenadelila do vienka, však dokonale vyvážili zanietením a pracovitosťou. A pozrite, kam to napokon dotiahli – medzi prog-metalové kapely! Neuveriteľné. Možno irónia osudu... Sila Blind Guardian vždy spočívala v dvoch veciach: 1, v schopnosti pristupovať ku kompozícii skladieb novým, netradičným spôsobom (klasickú skladačku sloha-refrén-sloha-refrén u nich nenájdete ani na najstarších demách) a 2, v cite pre budovanie jedinečnej atmosféry. Buď majestátne bombastickej (ovšem bez prehnaného pátosu), alebo komorne starobylej. Kam až ich kompozičné experimenty postupom času dospeli, nechajme bokom. Dôležité je, že práve tento talent pomohol BG k skomponovaniu takých skvostov, akým je Imaginations from the Other Side. Asi najvýnimočnejší album ich kariéry. Vyzretý, no pritom stále dýchajúci mladíckou nespútanosťou a dravosťou. Našliapané slohy, prekladané desiatkami mostíkov a medziviet, ozdobené vyhrávkami a bleskovými sóličkami. Čo refrén, to nádherný, mnohovrstvový klenot, podporený zbormi. Pod tým hravé a nápadité bicie a skvelé hutné riffy. Deväťdesiat stôp v nádhernom zvukovom háve, o ktorý sa postaral sám Flemming Rasmussen, producent „starej“ Metallicy. Neopočúvateľná doska s neopozerateľným obalom od Andreasa Marschalla. Keď ju vezmete do rúk, hneď sa ocitnete na „druhej strane“. V Mordore, krajine OZ, alebo Artušovom Albione. Kde len chcete.

Dušan Fabian

 

STARINKARaritka 

 

 

 

 

 

 

 

 

Børknagar „Quintessence“ (2000)

 

O Børknagar by sa dalo povedať, že je to skupina, ktorá stelesňuje dušu severskej metalovej scény. Gitarista Øystein Brun ju kedysi vyskladal z hudobníkov niekoľkých zásadných nórskych kapiel (Enslaved, Arcturus, Immortal a i.) a s mnohými ďalšími je dodnes personálne spriaznená. Quintessence (ako sám názov hovorí) by zasa mohol byť stelesnením duše Børknagaru. Je to album, ktorý zastupuje stredné obdobie vo vývoji kapely, hudobne stojí na polceste medzi „starým a novým“ a skvele spája prvky z oboch ér. Ešte stále z neho vanie smrad počiatkov, plných blackovej surovosti, pohanskej mystiky a folkových nálad (ktoré svojim spevom doprevádzal famózny Garm), no už jasne naznačuje i to, ako bude vyzerať neskoršia (súčastná) tvár kapely, charakterizovaná progresivitou a silným emotívnym nábojom (predovšetkým vďaka hrdlu hĺbavého učiteľa Vintersorga). Na Quintessence nájdeme za mikrofónom (a basou) ďalšiu významnú osobnosť – talentovaného blondiaka Vortexa, ktorý bol za svoj výkon následne katapultovaný rovno do radov Dimmu Borgir. Spieva ako o život. Prevažne škrekotom, čo pre neho nie je zrovna typické. Ale o to efektnejšie potom vyznie, keď sa prezlečie do úlohy vikingského skalda, ktorý svojim vysokým hlasom recituje verše do mrazivého severáku. Už toto naznačuje, že sa nejedná o zrovna „jemnú“ dosku. No žiadne zbesilosti nečakajte. Sem-tam nejaká tá „klepačka“ a trocha šumenia lístia v skreslení gitár – to je všetko, čo ostalo z klasického black metalu.  Kompozície nesú typickú Øysteinovu skladateľskú pečať – žiadne tuctové riffovanie – čo pasáž, to vlastná hudobná téma alebo osobitý melodický „pattern“. Vedú ich permanentne znejúce klávesy, ktoré svojou malebnosťou miestami zabiehajú až k rozprávkovým soundtrackom, alebo gitary, predvádzajúce nádherné „pohanské“ harmonické rozklady. Proste hudba, ktorá nie je vyskladaná z nôt, ale z vetrom zmietaných snehových vločiek...

Dušan Fabian