Kovové disky

Pravidelní rubrika – prevzaté z časopisu Fantázia (č. #48, vyšlo X/2009)

NOVINKATrhák 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Dying Fetus „Descend into Depravity“ 2009

 

15. september bol vskutku sviatkom brutálneho death metalu, pretože legenda Dying Fetus vydala svoj šiesty štúdiový album. Počas bohatej kariéry, ktorá začala ešte v praveku death metalu (1991), prešli mnohými zmenami v obsadení väčšiny postov, no ústredná postava,  John Gallagher, našťastie vždy dokázal niesť ich posolstvo ďalej. Od vydania predposledného albumu „War of Attrition“ sa udiali ďalšie dve zmeny: bicie obsadil Trey Williams a bez náhrady odišiel druhý gitarista Mike Kimball. Zatiaľ čo prvá zmena je vyslovene pozitívna, o druhej to povedať nemožno. Principál Gallagher však robí aj nemožné, aby to nebolo citeľné. A je namieste povedať, že celkom úspešne. Jeho výkon je hodný uznania, lebo štýl, ktorým strieda komplikované riffy so skvelými sólami, je extrémne hudobne aj fyzicky náročný a navyše ani na sekundu nenudí. K tomu zdanlivo bez námahy nadeľuje jeho typické growlové vokály, ktoré akoby vychádzali z rezonančnej trubice tyranosaura. Vlastne je neuveriteľné, aký dojem komplexnosti a hudobnej „plnosti“ dokážu vytvoriť traja hudobníci. Podarila sa im zaujímavá kombinácia pre nich typickej besnej údernosti (prajúcej tým, ktorí sa radi naháňajú v moshpitoch) s kontrastnými partmi plnými technických vyhrávok (ktoré si zas vychutnajú tí, čo na koncertoch radi stoja pozadu). Aj vďaka týmto atribútom je album fakticky neopočúvateľný. K tomuto všetkému treba samozrejme prirátať všeobjímajúcu brutalitu. Títo hudobní terminátori totiž svojím zdrvujúcim podaním frontálne útočia nielen na sluch, ale aj morálnu integritu poslucháča (prečítajte si texty). Napriek tomu, že po stránke inovácií Dying Fetus neprekročili svoj tieň, sa vo výsledku jedná o jeden z tohtoročných vrcholov svojho subžánru a po dlhom čase sa kapele podarilo dosiahnuť na „Destroy the Opposition“, ich doterajší opus magnum.

Milan Barančok

 

NOVINKASklamanie 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Ex Deo „Romulus“ 2009

 

Toto mal byť môj album roka. Vec ušitá presne na mieru mojej metalovej duši. Skoro sa podarilo. Nebyť jednej drobnej chybičky na kráse... Ale poďme poporiadku. Celkovo vzaté – debut Ex Deo má skoro všetko, čo má CD tohto druhu mať. Spracúva zaujímavú (na metalovom poli navyše príliš nepreoranú) tému a svoj koncept dopĺňa náležitým vizuálnym i hudobným doprovodom. Myšlienkou na spracovanie najvýznamnejších kapitol z histórie Rímskej ríše sa Maurizio Iacono – hlavný iniciátor projektu a inak spevák deathových Kataklysm – zaoberal už niekoľko rokov. Prvé epické kúsky skomponoval ešte na pôde svojej domovskej kapely („Epic“ 2001), no keďže sa nestretli s pochopením u fanúšikov, načas sa podobných pokusov vzdal. Duchovia predkov ho však neprestali strašiť (hoci Kanaďan, svoje talianske korene nezaprie), a keď sa Jupiter koncom minulého roka dostal do správnej konjunkcie, znova skúsil šťastie. Tentoraz úspešne. To, čo malo byť pôvodne skromným nízko-rozpočtovým splnením vlastného sna, sa napokon premenilo na skvele predávaný artikel megakoncernu Nucler Blast. Niet pochýb o tom, že hlavne vďaka srdcu, ktoré Maurizio do dielka dal. Na vyprodukovanie „Romula“ mu pritom stačilo zavolať do štúdia pár známych, spoluhráčov z Kataklysm, niekoľko hostí (napr. Karla Sandersa z Nile a Nergala z Behemoth) a stisnúť REC. Na albume nie je jedna slabá skladba. Všetky znejú ako hymny pre pochodujúce légie. Sú skvele vygradované, plné kataklyzmovskej i nekataklyzmovskej melodiky a podporené originálnou „dychovou“ symfonikou. Trpia vlastne iba jediným – sme pri pointe – lacným zvukom. Áno, dá sa ospravedlniť a dá sa naň i zvyknúť. No pri každom posluchu sa proste nemôžem ubrániť povzdychu nad tým, ako by táto skvelá muzika mohla znieť, keby ju prehnal mixom trebárs taký Fredrik Nordström (Dimmu Borgir, Septic Flesh). Škoda. Snáď nabudúce.

Dušan Fabian

 

STARINKALegenda 

 

 

 

           

 

 

 

 

Slayer „South of Heaven“ 1988

 

Slayer. Stačí vysloviť toto meno a nejeden metalový muzikant okamžite klesá do pokľaku a vzdáva hold. Ako jediná kapela z takzvanej Veľkej thrashovej štvorky síce nikdy nedosiahli tak výrazný mediálny úspech, ako ich súputnici (Metallica, Megadeth, Anthrax), no v metalovej komunite majú status žijúceho polobožstva. Áno, páni z Kalifornie už pomaly vyrývajú do hmatníkov gitár tretí krížik. Vytrvalosť (ak nerátame zopár odchodov bubeníka Dave Lombarda, hrajú dodnes v nezmenenej zostave) je ale len jednou z mnohých cností, vďaka ktorej si vyslúžili svoj status. Slayer majú dve veci, o ktorých môžu stovky iných kapiel len snívať: 1, vlastnú, absolútne nezameniteľnú tvár a 2, schopnosť prichádzať stále s novými ideami. Pamätáte si, ako sa pred rokmi vyrojili black-metalové hordy? Gitarista Kerry King vtedy len zalomil ramenami a povedal: „To sme hrali už na debute.“ A keď prišiel death metal, len sa pousmial na tým, ako všetci citujú „Hell Awaits“ a „Reign in Blood“. Pre mňa však zostáva absolútnou slayerovskou klasikou dvojica albumov „South of Heaven“ a „Seasons in the Abyss“. Hlavne prvý z nich, aj keď bol spočiatku vnímaný pomerne kontroverzne. Slayer na ňom totiž urobili jeden prekvapivý krok, ktorý niektorí poslucháči trávili dosť ťažko – spomalili. Našťastie to albumu viac pomohlo, než uškodilo. Šialená rýchlosť „Reign in Blood“ sa dala aj tak prekonať len ťažko a v stredných tempách určite oveľa lepšie vyznelo všetko to inštrumentálne umenie, čo chlapi do muziky dali. Širší priestor dostali ako zdvojené harmonicko-disharmonické vyhrávky, tak nenapodobiteľné sóla dua King-Hanneman. Tom Araya rozšíril ako svoj spevový register, tak pole námetov pre texty (prekvapí predovšetkým znížený výskyt slova satan). Nehovoriac o ploche, na ktorej sa vyhral bubenícky zjav 80-tych rokov Lombardo. Na „South of Heaven“ si proste užijete každú notu.

Dušan Fabian

 

STARINKARaritka 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Powerwolf „Return in Bloodred“ 2005

 

Možno to poznáte – ráno vás zobudí rádiobudík (prípadne zapnete telku), začujete nejakú vtieravú melódiu a po zbytok dňa ju neviete dostať z hlavy von. Na zvlášť zákerné tralaláčiny sú špecialisti predovšetkým nemeckí „hitmakeri“. A dokonca nielen tí, čo sa pohybujú v popových vodách. Stačí si pustiť trebárs taký „Return in Bloodred“ od power-metalových Powerwolf a ručím vám za to, že hneď prvá skladba (s veselým názvom Mister Sinister) sa vám zatne do lebky hlbšie než vlkodlačie tesáky. A každá jedna ďalšia tiež. Štyri roky starý debut, ktorý zložila svorka vlkov pod vedením ne-pokrvných bratov Charlesa a Matthewa Greywolfovcov, je takýchto „rádioviek“ plný. V podstate za ním nijako zvlášť nezaostávajú ani ďalšie dve radovky kapely. Ale keďže trochu trpia „syndrómom preskakujúcej ihly“, nevraciam sa k nim tak rád, ako k jednotke. „Return in Bloodred“ je pre mňa nahrávka, ktorá ma po rokoch priviedla nazad k počúvaniu klasického heavy metalu. Duch osemdesiatok z nej zavial tak silno, že som jednoducho znova dostal chuť na niečo jednoduché, priamočiare a vytvorené s nadhľadom, a vytiahol z poličky zaprášené CD-čka zabudnutých kapiel ako Chroming Rose alebo Heaven’s Gate. Pritom sa ani zďaleka nejedná o nejaký geniálny album. Je to len poctivá hard ‘n‘ heavy muzika s vydarenými chytľavými melódiami. Základné tempo, old-school riffy, veľa zborov (klasického „Ó-ó-óóó“ si užijete až-až) a kvalitný spev. Frontwolf Attila Dorn (posila z Rumunska) je jednoznačne hlavným ťahúňom svorky a na jeho výkone stojí a padá všetko, čo pustí von. („Padá“ v tom zmysle, že ak vám náhodou nesekne jeho prejav, zbytok vás asi veľmi nechytí.) Mne našťastie sedí. Aj keď Attilove korene nie sú zrovna metalové. No pokiaľ je toto druh operného spevu, ktorý sa bežne učí v Bukurešti, tak jednoznačne doporučujem výmenný študijný program aj mnohým ďalším spevákom.

Dušan Fabian