Kovové disky

Pravidelní rubrika Dušana D. Fabiana – prevzaté z časopisu Fantázia (č. 47)

NOVINKA,Trhák
 

 

 

 

 


 

 

 

 

 

IsisWavering Radiant“ 2009

 

Keď do rubriky Kovové disky vyberám nejaký trhák, zväčša sa snažím nájsť niečo ľahko stráviteľné, čo by mohlo osloviť čo najširšie spektrum poslucháčov. Tentoraz som ale urobil výnimku. Prečo? Lebo album, ktorý vám chcem predstaviť, za to proste stojí. Kalifornskí Isis odjakživa hrali ťažkú muziku. Taký ten typ, čo si vychutnáte len v zavretej zatemnenej miestnosti, najlepšie so slúchadlami na ušiach. Ich staršie počiny boli dokonca tak ťažké a „psycho“, že ste na ich strávenie (podľa mňa) potrebovali sódu bikarbónu. No s 5-tou radovkou s názvom Wavering Radiant prišla menšia zmena. O akej hudbe sa to tu teda vlastne bavíme? Možno sa niekde dočítate, že Isis hrajú progresívny art-rock. Môže byť. Ale ich progresivitu by som nevidel v protirytmoch ani ekvilibristike, lež v netradičnej práci so zvukmi a náladami. Skôr mi pre nich sedí označenie metalová avangarda. Už len preto, že na ich albumoch hosťujú ľudia ako Adam JonesTool a svoje počiny vydávajú vo vydavateľstve Ipecac streleného Mike Pattona (z čerstvo revitalizovaných Faith No More). Čo teda nájdete na tejto novinke? Sedem skladieb s priemernou dĺžkou 8 a viac minút, väčšinou v pomalom, rozvláčnom tempe, miestami snovom, miestami hutne valivom. Hudba ako taká nie je založená na riffoch (ako tomu v metale zvyčajne býva), ale skôr na „vybrnkávačkách“ a rozkladoch akordov a stupníc. Elektrické gitary nie sú skreslené len cez distortion, ale maximálne efektívne využívajú všetky možné reverby, chorusy, či flangery – proste všetko, čo dnes dokážete dostať z multiefektov. Spev strieda dve polohy – drsnú hrdelnú a jemnú art-rockovú. Na prvé počutie znie celá nahrávka pomerne zložito – nálady sa kopia, nápady sa vrstvia, témy rastú a rastú... No vo chvíli, keď toho už začínate mať dosť, vynorí sa naraz úžasná melódia, ktorá vás vyslobodí z desivého sna. Toto je fakt o „iných“ zážitkoch. Skúste.

 

NOVINKA,Truhlák
 

 

 

 

 


 

 

 

 

DebaucheryRockers & War“ 2009

 

Vo vesmíre musí byť rovnováha. Preto, keď nejaká artová kapela (ako napríklad Isis) vydá umelecký skvost, musí zákonite niekde  inde vyjsť aj nejaká „vtákovina“. Úlohy takéhoto vyrovnávacieho ťažítka vesmírnych váh sa už roky ochotne ujímajú nemeckí Debauchery. Za čo im buď večná sláva. A teraz to nemyslím ironicky. Táto kapelka má naozaj všetky moje sympatie. Možno práve preto, že sa neberie až ak vážne. Thomas Gurrath (šéf, mozog a jediný stály člen tohto zoskupenia, ktorý obstaráva väčšinu spevov, gitár i bás a na zbytok produkcie si pozýva štúdiových hráčov) sám priznáva pomerne nízku originalitu svojich výtvorov. Dokonca sa netají ani obdivom k americkej legende Six Feet Under, za klon ktorých sú jeho Debauchery označovaní. Nie je sa čo čudovať. Thomasovo chrochotanie akoby vypadlo z hrdla samotnému Chrisovi Barnesovi a jeho riffy si v ničom nezadajú s týmy Six-Feeťáckymi. Tomu, čo Debauchery hrajú, sa nadáva čistokrvný death 'n' roll. Strednotempové skladby, sem-tam spestrené nejakou klepačkou, zapamätateľné, bez zbytočnej virtuozity alebo experimentovania. Aj keď – nepísal by som o nich v Kovových diskoch, keby tomu tentoraz predsa len nebolo trochu inak. Svoj 6-ty album totiž Debauchery pojali skutočne originálne. Rozdelili ho na dve polovice. Prvá sa nesie v klasickom death 'n' roll-ovom duchu, spestrenom klávesovými nástrojmi. Majestátnosť Amon Amath som od nich vážne nečakal, ale to ešte nie je nič oproti tomu, čo prichádza v druhej polovici. Totálny úlet. Hard rock v štýle AC/DC – dokonalá kopírka tvorby Angusa Younga a spol., vrátane sól a spevu. I keď bez chrochtania to samozrejme nejde ani tentoraz. Skvelá kombinácia! Thomas Gurrath potvrdil štatút starého recesistu. A kvitujem aj asistenciu Dennisa Warda (z hard-rockových Pink Cream 69) za mixážnym pultom a „slaďák“ na záver! Prvotriedna zábava!

 

STARINKA,Legenda
 

 

 

 


           

 

 

 

 

HelloweenKeeper of the Seven Keys - Part I & II“ 1987-88

 

Popisovať metalovo-gramotnému človeku speed-metalový dvojalbum no. 1 je ako chodiť so železom do železiarní. Ale keďže som sa už pustil do prevetrávania legiend, môžem vari vynechať kult kultov, ktorý v 2. polovici zlatých osemdesiatok vyvolal masový ošiaľ po celom svete? (Vrátane železnou oponou odrezaného východného bloku?) Helloween. Veselé tekvice. Vtedy ich poznal aj môj dedo. Vyleteli nahor ako strely. A ani sami nevedeli ako. Nečudo. Veď šlo o obyčajnú garážovú kapelu, partiu chalanov z Hamburgu, nadšencov, čo sa zbláznili do Judas PriestIron Maiden, kopírovali svoje vzory a snáď len podvedome (v snahe byť o čosi rýchlejší a divokejší) dávali do piesní, ktoré skladali, niečo vlastné. Pozornosť vzbudil už ich debut Walls of Jericho. No až po prijatí nového speváka (Michaela Kiskeho) dostali ich skladby ten správny šmrnc. A že ich bolo hojne. Chalani dali v tvorivom pretlaku počas necelých dvoch rokov dokopy materiál na celé dve dosky. No neverila im ani ich vlastná firma. Bála sa ísť do rizika a rozhodla sa vydať oba diely „Keepera“ samostatne. Neuveriteľné, že nikto neodhadol, aký potenciál sa v nich skrýva. A zrazu meno Helloween (ktoré vymyslel nebohý bubeník Ingo Schwichtenberg) skloňovala celá Európa. Ba i Británia a USA. A zaslúžene. Pretože Keeper of the Seven Keys, to nie sú len skvelé muzikantské výkony, neošúchané nápady, skvelé sóla gitarového dua Hansen-WeikathKiskeho spev. Je to predovšetkým ukážkovo nabúrané klišé o tom, že metal musí byť „temný“. Proste happy muzika s úžasným pozitívnym nábojom a ešte veselšími textami. Ortodoxní mohli krčiť nosy koľko chceli, masy si túto kombináciu jednoducho zamilovali. Paradoxom ostáva len to, že kapela z toho obrovského množstva predaných nosičov dodnes nevidela ani cent. Ale ktorá horúca mladícka hlava pred vydaním albumu číta, čo vlastne podpisuje? Skoro žiadna.

 

STARINKA,Raritka
 

 

 

 

 


 

 

 

 

DevilDriverThe Last Kind Words“ 2007

 

Pamätáte sa na nu-metalovú kapelu Coal Chamber, ktorá zhruba pred desiatimi rokmi valcovala rockové hitparády? A čo ich vystrihaný, opiercingovaný spevák s potetovanou bradou a expresívnym prejavom? Spomeniete si ešte na Deza Fafaru? Myslím, že dnes by ste ho asi nespoznali. Nosí vlasy dlhé po pás, váži dobrých 100 kg a je z neho chlap ako hora. Vyhýba sa drogovým excesom a predovšetkým – venuje sa trochu inej muzike. Nie, na Coal Chamber úplne nezanevrel. I jeho terajšia kapela – kalifornský DevilDriver – je trochu napáchnutá nu-metalom. Ale má našliapnuté k omnoho serióznejším métam. Trvalo jej 4 roky a 2 albumy, kým sa vyprofilovala. Do zápalnej zmesi, na ktorej funguje, skúšala postupne pridávať metalcore, thrash i death metal, až napokon našla ten správny, vyvážený pomer zložiek (i keď je nutné poznamenať, že death má na jej zatiaľ poslednom výtvore predsa len štipku navrch). Úspešne tak naplnila moju predstavu o tom, ako má vyzerať „nový“-metal. Na The Last Kind Words nenájdete žiadne uspávanky. Všetky skladby sú rýchle, nadupané, a pritom zahrané s presnosťou atómových hodiniek. Produkcia je tak zabíjačková, akoby ju mixoval sám Terminátor. Prejav Deza Fafaru sa pohybuje na hrane, blízko k vypätému vreskotu, hĺbky ťahá až kdesi z päty, no pritom stále spieva! Gitary sú prevažne uriffované (téma za témou, nápad za nápadom) no v správnej chvíli sa nevyhýbajú ani melódiám (a nie hocijakým) alebo sólam (už vôbec nie hocijakým). DevilDriver proste našli ideálny žánrový prienik. Z metalcorunu-metalu si berú to, ako pracuje s rytmom, a z deaththrash metalu to, ako pracuje s riffom. Divíte sa, že na koncerte dokážu roztočiť 20 000-ový dav do zdivočeného kolečka? (Od roku 2007 držia Guinnessov rekord za „largest circle pit“.) Už aby bola vonku ich novinka! Pray for Villains, friends!