Kovové disky

Pravidelní rubrika Dušana D. Fabiana – prevzaté z časopisu Fantázia (č. 46)

NOVINKA,Trhák
 

 

 

 

 


 

 

 

 

Trivium - Shogun (2008)

 

Prvé dva albumy kapely Trivium prešli mojím prehrávačom bez toho, aby sa tam výraznejšie ohriali. Zaradil som ju do priehradky k ostatným US metalcore bandám (Killswitch Engage, AsLay Dying) s tým, že nehrá zlé veci, no nijako zvlášť nevyniká z priemeru. Tretí album The Crusade (2006) ma už zaujal viac. Hlavne spevom. (Chvíľu som na nete dokonca hľadal informáciu o tom, či na ňom náhodou nehosťuje sám James Alan Hetfield.) Sympatický mi prišiel aj výraznejší príklon k thrashu a oklieštenie coreových prvkov. Ale napokon som dospel k záveru, že tej Metallice je tam predsa len akosi priveľa. K novinke som napokon pristupoval viec-menej bez zvláštnych očakávaní. Mohla ma len prekvapiť. A skutočne prekvapila. Vlastne mi priam vyrazila dych. Prvé, čo ma ovalilo, bol zvuk. Krištáľovo čistý, hutný, zabijacky úderný. Druhý šok mi spôsobil návrat k tvrdosti. Trivium znejú na Shogunovi miestami agresívnejšie, než hocikedy predtým. No bez toho, aby pri tom stratili svoju typickú melodickosť a príťažlivosť. Očividne dospeli do štádia, keď dokážu účelne zúročiť všetko, čo sa doposiaľ naučili. Najmarkantnejšie je to vidieť na speve. Ani predtým nebol slabinou, no teraz sa stal jednoznačne pridanou hodnotou. Matt Heafy sa prekonáva. Využíva rôzne polohy hlasu – vrátil sa k drsnému coreovému vreskotu, stále si rád znôti i Hetfieldovským chrapákom, ale asi najväčší pokrok urobil v melodickom speve. V jeho prípade na sto percent platí tvrdenie, že hlas je ako diamant – ak sa dlho a tvrdo opracúva, vybrúsi sa do krásy. Ani zbytok kapely ale samozrejme nezaostáva. Tu drsne drhne struny a dopraje trochu vzrušenia poslucháčovi-hudobníkovi (je tu všetko, čo na thrashi milujem – riffy, leady i sólička ako zo starej školy), tam spustí hromové zborové popevky a dá sa zabaviť poslucháčovi-laikovi. Silné nápady, zaujímavé texty (rozpracúvajúce témy zo stredovekého Japonska a antického Grécka). Čo viac môže človek s dušou metalistu chcieť?

 

NOVINKA,Sklamanie
 

 

 

 

 


 

 

 

 

Ásmegin - Arv (2008)

 

V záplave dnešnej hudobnej produkcie (v dobe, keď denne vznikajú a zanikajú stovky kapiel a projektov) je priam zázrak naraziť na niečo zaujímavé, originálne a vytŕčajúce z davu. Raz za čas sa ale podarí aj taká vec a človek potom celý natešený rozposiela kamošom exaltované maily typu: „Toto si zožeňte! Toto je fakt pecka!“ Nejako takto som zareagoval aj vtedy, keď sa mi do rúk dostal album Hin Vordende Sod & Sø (2003) od nórskych folk-metalistov Ásmegin. Ich pohanské melódie, spievané v (ako už krkolomný názov naznačuje) v starej i novej Nórštine, ma okamžite dostali. Po dostatočnom nabažení sa týmto dielkom som samozrejme nedočkavo čakal na to, s čím prídu nabudúce. No viete, ako to zvyčajne dopadne, keď sa na niečo veľmi tešíte... Novinka je vonku, ja si ju púšťam stále dokola a hútam nad tým, kam sa podela všetka tá nápaditosť a svojráznosť kapely. Ostali z nej len vzdialené ozveny. To, s čím Ásmegin tentoraz prišli, nie je úplne zlé, ale v záplave dnešných folk-metalových zoskupení sa môže presadiť asi len veľmi ťažko. Áno, „scenár“ hudby je postavený na obdobných postupoch, ako v minulosti. Kapela aj tentoraz spája black-doom-heavy metal s prvkami nórskej ľudovej a klasickej hudby. (Chvíľami pracuje s pohanskými rytmami, spevmi – mužskými i ženskými a zvukmi harmoník, husličiek a mandolín, chvíľami zasa s klavírom a kompozíciami a lá suity Edvarda Griega.) Ale živelnú „jarnú“ atmosféru vystriedala akási pochmúrna „jesenná“, plná depresie a monotónnosti. Možno šlo o zámer, no veľmi tomu neverím. Príčinu by som skôr hľadal na „personálnom oddelení“. Z pôvodnej zostali totiž ostali v kapele iba dvaja členovia. A výrazne sa zredukoval aj počet hostí, zúčastnených na nahrávaní. O samotné počty by ani tak nešlo, ale medzi skladateľmi a aranžérmi tentoraz zjavne chýba silná osobnosť typu Lazara (speváka, klávesáka a bubeníka z Borknagar, Solefald a i.), či Sareety (speváčky a huslistky z Ram-Zet). Škoda.

 

STARINKA,Legenda
 

 

 

 


           

 

 

 

 

                                                          

Cradle of Filth - Vempire (1996)

 

Vempire or Dark Faerytales in Phallustein možno nie je najlepšou nahrávkou v diskografii Cradle of Filth (heavy-metaloví fanúšikovia asi dajú prednosť skôr Midian alebo Thornography, tvrdšie orientovaní zasa Cruely and the Beast alebo Dusk... and her Embrace), ale z pohľadu žánra predstavuje omnoho výraznejší míľnik, než ostatné albumy. V dobe, keď sa objavila, totiž urobila na trhu riadny prievan. Nebola príliš „ľúbivá“, ale priniesla čosi neokukané a bizarne príťažlivé (dokonca aj pre tých, čo neobľubovali tvrdšie odnože metalu). Málokto vtedy tušil, že sa díva na zrod symfonického black metalu. Kuriozitou je, že sa vlastne ani nejedná o riadny radový album, ale skôr o EP, ktoré navyše bolo (údajne) zbúchané len narýchlo kvôli tomu, aby COF splnili svoje zmluvné záväzky voči firme Cacophonous a mohli ju čím skôr opustiť. Len Lucifer vie, čo sami očakávali od tohto temného „rituálu o šiestich skladbách v dĺžke štyridsiatich minút“ (ako stojí na obale). Dielko každopádne odfláknuto nevyzerá. Stačí sa pozrieť na skvelý booklet a obal. Čo teda túto nahrávku tak odlíšilo? Jednoznačne osobitý prístup k metalovým dogmám. Kapelník Dani Filth si už od začiatku kariéry určite uvedomoval, že po vyjazdených koľajniciach sa ďaleko nedostane. A tak hľadal nové cesty. Black metal je muzika s garážovým zvukom? Kašlime na to a nahrajme ho v čistej produkcii! Klávesy sú v rýchlych extrémnych žánroch zakázané? Tudlajs! Dáme ich tam. Urobíme z našej muziky hotovú symfóniu! Temnú, bombastickú, so širokým spektrom spevov, prednesov a efektov. Vyžmýkame zo štúdiovej techniky, čo sa bude dať. A k mikrofónom si prizveme ženské. Nie len jednu, ako Celtic Frost, ale rovno celý zbor! Bude to čistá esencia démonickej temnoty s magickými textami, inšpirovanými tými najlepšími hororovými a romantickými klasikmi. Slovami od Bélu Lugosiho (z úvodu Queen of Winter, Throned): „Počúvajte ich, deti noci. Akú krásnu hudbu vyludzujú!“

 

STARINKA,Raritka
 

 

 

 

 


 

 

 

 

 

 

 

Waltari - Yeah! Yeah! Die! Die!

 

Aj metaloví bohovia majú zmysle pre humor. Inak by nedovolili, aby sa stalo to, že jeden z najlepších death-metalových albumov v dejinách nahrá ne-death metalová kapela. A že to budú akurát fínski Waltari. Zaradiť týchto bláznivých severanov do nejakej žánrovej škatuľky je veľmi zložité. Zo začiatku ich kariéry to síce vyzeralo, že hudba zoskupenia sa bude viac-menej točiť okolo crossoveru (takého toho thrash-punkového), ale nastavené mantineli sa čoskoro zrútili. Hlavný skladateľ (a spevák a basák) Kärtsy Hatakka začal ulietať všemožnými smermi (od soundtrackov až po techno) a na svojich tripoch neobišiel ani extrémne metalové žánre. Jedného večera si zaumienil, že zloží death-metalovú symfóniu pre kapelu a orchester a onedlho už mal hotové partitúry i libreto. Potom stačilo nariadiť spoluhráčom, aby sa podladili do hlbokého C, naverbovať Riku Niemiho, aby mu oddirigoval orchester Avanti!, pozvať si k mikrofónu opernú divu Eeva-Kaarina Vilke a chrochtáka Tomi Koivusaariho z Amorphis a sám sa ujať hlasu hlavného hrdinu koncepčného futuristického príbehu menom John Doe. Ansámbel symfóniu nacvičil, naživo zahral na jednom helsinskom hudobnom festivale a zožal taký úspech, že ho rok na to musel nahrať i na CD a vydať. Tak uzrela svetlo sveta cyberpunková opera so skutočne jedinečným hudobným sprievodom. Človek by čakal, že pôjde o paródiu, no opak je pravdou. Waltari sú na Yeah! Yeah! Die! Die! tak presvedčiví, akoby inú muziku než death metal ani nikdy nehrali. Všetky kompozície sú technicky premakané, nadupané a nápadité. Kärtsy sa dokonca dokázal vyhnúť väčšine metalových klišé. Samozrejme si znova neodpustil zopár „výpožičiek“ z iných žánrov (napríklad elektronických, viď skladba The Top) a jediné, čo môže na dielku spočiatku pôsobiť trochu rušivo, je jeho Káčer-Donaldovský spevu. Ale na ten sa dá v pohode zvyknúť. Skvelé prejavy ostatných postáv ho prinajmenšom dokonale vyvážia. Yeah!