Kovové disky

Pravidelní rubrika Dušana D. Fabiana – prevzaté z časopisu Fantázia (č. 45)

 

 

 

 


                                  

 

R-E-T – New Feelings (2008)

 

Naši západní bratia vedeli vždy robiť skvelú metalovú muziku. (Určite potvrdia všetci, čo v „drevných“ dobách – podobne ako ja – vyrastali na Citrónoch, Vitacitoch, Arakainoch a inej podobnej potrave). Silné obdobie renesancie a rozmachu zažila predovšetkým v časoch nástupu doom-metalu. V moravských lúhoch a hájoch vtedy vznikli celé hordy kvalitných kapiel a mnohé z nich fungujú dodnes. Reaction Extasy Trance (alebo skrátene R-E-T) boli a sú súčasťou tejto vlny. Snáď sa teda neurazia, ak ich označím za zaslúžilých umelcov. (Ostatne, traja členovia kapely už majú cez štyridsať rokov.) Za pomerne dlhú dobu pôsobenia na scéne (vznikli v roku 1989) sa im podarilo vydať päť albumov a nabrať množstvo skúseností. Podľa všetkého teda konečne nastal čas zožať plody svojho úsilia. Neuveriteľne im držím palce, pretože s albumom New Feelings majú skutočne šancu preraziť tak vysoko, ako nikdy doteraz. (Vždy sa vliekli niekde na chvoste prvej ligy.) K novej nahrávke sa postavili skutočne zodpovedne. Dali si záležať na všetkom – od skvelej produkcie, cez profesionálne grafické prevedenie obalu (booklet CD vyšiel dokonca vo forme knihy, ktorá je voľne stiahnuteľná z webu), až po nový koncertný imidž (nie som odborník, ale tipujem to na barokové kostýmy). Najvýraznejší posun sa však udial na poli hudobnom. Kapela značne upustila od experimentovania a využívania technických fines a priklonila sa k prozaickejšiemu poňatiu doom-metalu. Zamerala sa na vytvorenie silných skladieb s výraznou atmosférou. Opustila i ťažké depresívne a psychotické nálady a vystriedala ich omnoho pozitívnejšími polohami, napáchnutými skôr jemnou melanchóliou. Asi najvýraznejší podiel na zmenách má výmena na poste hlavného speváka. Z kapely odišiel bývalý frontmam Yarin a jeho miesto zaujala Zuzana Ferfecká Brezňáková, ktorá sa v R-E-T mihla ako hosť už na predchádzajúcom albume (The Dark at the End of the Tunel, 2004). Považujem to za šťastný ťah. Jej spev dal kapele skutočne novú tvár. Zuzana má prijemný, mierne zastretý hlas a nebojí sa využívať aj jeho hĺbky (ak uprednostňujete piskľavé sopranistky, nie je to nič pre vás). Svojím prejavom trochu pripomína Amy Lee z Evanescence. Uvedomíte si to predovšetkým pri klavírnych skladbách (napr. vo Firefly), ale niekedy aj inde. Tu však podoba s Evanecence ako takými končí, pretože o nu-metalové riffy u R-E-T skutočne nezakopnete. Na druhej strane, keď sa dostali do rádií oni, prečo by sa to nemohlo podariť i týmto českým doomerom? Skladby ako Firefly (ale i Heaven Forever, The Feelings alebo The Drowning) by určite zaujali i ušká našej mladej emo-populácie.

 

 

 

 


 

UnSun – The End of Life (2008)

 

To bolo humbuku v tábore fanúšikov poľskej death-metalovej legendy Vader, keď sa gitarista Mauser (Maurycy Stefanowicz) rozhodol po rokoch opustiť jej rady a venovať sa vlastnému projektu Unseen (neskôr premenovaného na UnSun)! Možno keby to nebola štýlovo tak odlišná záležitosť (UnSun sa vezie na gotickej vlne, ktorá je v Poľsku a v Nemecku momentálne „very trendy“), tak by to prekusli omnoho ľahšie. Ja mu však nemám dôvod neveriť, keď tvrdí, že ho táto muzika baví a že ju robí zo srdca. (Hlavne keď ju robí pre a so ženou, ktorá mu porodila syna.) Mauser sa obklopil skúsenými hudobníkmi a producentmi (v  kapele je napr. i basák Heinrich z nemenej populárnej Vesanie) a pustil sa do dobýjania nových (pre neho zatiaľ neprebádaných) hudobných území. Využil znalosti o kompozícii, ku ktorým pričuchol u Vader, primiešal k nim osobitý cit pre melodiku a rytmiku, ktorý driemal v jeho vlastnom vnútri, (o kvalite jeho hráčskych schopností sa nebudem ani vyjadrovať) a vytvoril kolekciu skutočne zaujímavých skladieb. Hitový potenciál Whispers, Destiny, Blinded by Hatred, alebo Bring Me to Heaven zavetrili i väčšie hudobné stajne a nahrávku napokon vydal medzinárodný koncern Century Media. No zachrochtali aj tí menej konzumne zameraní poslucháči – Mauserov gotický pop podfarbujú tvrdé podladené riffy, z ktorých je jednoznačne cítiť jeho death-metalová minulosť (On the Edge, The Other Side), a spestrujú skvelé sóla, drobné nápadíky a premyslené aranžmány. Nad technickou (bpm) stránkou albumu pokývali hlavou aj niektorí „elektronici“ (Indifference). Pýtate sa, kde je teda problém? Dobre, prestanem chodiť okolo horúcej kaše a poviem to rovno. V speve. Celú nahrávku zabíja výkon fešnej devy z obalu. Aya má neskutočne tuctový hlas a navyše (ako by povedal Pali Habera) pomerne mizerne intonuje. Hendikep číslo dva jej síce pomerne úspešne pomáha zakryť štúdiová technika (Mauser má uši a je k svojej „osudovej“ milosrdný), no niektoré prešľapy proste zamaskovať nejde. Postaviť za mikrofón ženu je v metale vždy veľký risk. Ak nevie spievať chlap, nevadí to, ešte vždy môže texty proste „odchrochtať“. No ženin prejav je buď zaujímavý – vtedy kapelu odlíši a vystrelí do výšin, alebo nešťastne slabý – a potom negatívne zatieni všetko ostatné a odpíše aj inak skvelé podklady. V tomto prípade asi nie je namieste navrhovať zmenu pevkyne. Aya sa ostatne snaží zo všetkých síl (chodí napr. na hodiny spevu) a istý potenciál v nej je. Ostáva sa len modliť, aby „The End of Life“ neprišiel pre UnSun skôr, ako sa zlepší jej prejav. Z jej úst totiž zatiaľ znejú milo iba popoľštené perly typu „blajndid baj chejtrid“ a „bring mi tu chévén“.

 

 

 

 


                                                                      

STRAPPING YOUNG LAD – City (1997)

 

Kanadská industriálna „mlátička“ Strapping Young Lad je dieťaťom Devina Townsenda – speváka, gitaristu, producenta, workoholika a streleného génia so zmyslom pre sebaparódiu (stačí sa pozrieť na jeho plešinu obkolesenú riedkym három), ktorého meno je dnes (aj napriek jeho relatívne nízkemu veku) v metalovom svete skutočným pojmom. Kapelu dal dokopy krátko po úspešnom rozbehu v radách doprovodnej skupiny Steve Vai-a (spev) a u hard-rockových The Wildhearts (gitara). Jeho tvorba sa od začiatku sa vymykala zavedeným mantinelom. Prvé demo SYL sa stretlo u väčšiny vydavateľstiev s neporozumením (odmietali ho s komentárom: „just noise“) a horko-ťažko vydaný debut bol väčšinou recenzentov označený za „výsostne znepokojivú nahrávku“ (myslené v nie práve lichotivom zmysle slova). Potom však prišiel rok 1997 a s ním úžasný zlom. „Urastení mladí chlapci“ nahrali album City. Môj skromný osobný názor je, že sa jedná o najvrcholnejšie dielo v celej Devinovej kariére. So SYL vydal neskôr ešte tri albumy a sólovo ďalších deväť, no genialite a úspechu City sa dokázal priblížiť len máloktorou z nich (možno tak trochu s Infinity a Ocean Machine, ale určite ho nikdy neprekonal). Album dodnes pôsobí ako zázračné zjavenie na metalovom nebi (nedávno vyšla jeho zremasterovaná hviezda). Klepne vás po hlave hneď prvým úderom kladiva o nákovu (skutočne skvelé intro), vtiahne vás do víru usporiadaného chaosu ruchov a samplov, ktorý nemá žiadne žánrové obmedzenia a šrotuje všetko od grunge, cez industriál, až po brutálny death metal, a bude vás gniaviť až do posledného tónu majestátnych klávesov. Pochopíte, že spojenie „strojová živelnosť“ nie je oxymoron. Všetci hráči hrajú dokonale čisto a presne, no zároveň idú úplne na doraz (nie, to nie je automat, to sú skutočné bicie; a áno, to spieva človek, nie pavián). Pocítite úžasný pretlak energie. To isté, čo by ste cítili, keby ste priložili hlavu k stene valca rozbehnutej parnej lokomotívy. Riffy v Detox a Oh My Fucking God vás nakopnú a postavia na nohy aj keby ste boli týždeň po smrti. A melódie v Room 429 (cover od Cop Shoot Cop) a Spirituality vás odlepia od zeme a vynesú vyššie ako dávka kvalitnej „náladovky“. Dá sa niečo také vôbec prekonať? Bohvie. Sami SYL sú od roku 2007 v stave vyšťavenej hibernácie. Devin sa venuje rodine a ostatní traja členovia si pod vedením Jeda Simonsa robia srandu z metalových klišé v Zimmer’s Hole. Basák Byron Stroud popritom pôsobí i v aktuálnej zostave Fear Factory a bubeník Gene Hoglan sa venuje desiatkam rozličných projektov (medzi inými Dethklok, Meldrum – viď Wikipédia pre nedostatok miesta). Raz sa ale isto vrátia.

 

 

 

 


 

THE VISION BLEAK – Carpathia – A Dramatic Poem (2005)

 

Pojem „gotika“ sa v hudobnej sfére objavil už kedysi na konci 70-tych rokov a väčšina z nás aspoň približne vie, čo si pod ním má predstavovať. (Adekvátnosť pojmu vo vzťahu k skutočnej – historickej gotike nechajme bokom.) Podobne ako mnohé iné žánre i ona sa veselo pelešila s príbuznými hudobnými štýlmi a dala vzniknúť niekoľkým zaujímavým krížencom. Napríklad gothic metalu. Dekadencia je samozrejme stále v móde (dokonca možno viac ako kedysi) a nálepkou gothic sa dnes pyšne hrdí niekoľko desiatok kovotepeckých zoskupení. No len na máloktoré z nich podľa mňa sadne tak výstižne, ako na nemeckých The Vision Bleak. Hudba germánskeho dua (Ulf T. Schwadorf a Allen B. Konstanz) znie ako výsledok dokonalej zrážky medzi Sisters of Mercy a Dimmu Borgir. Použijúc štýlový žargón – ako ozvena rachotu sprevádzajúceho stret dvoch čiernych fiakrov presne na polceste medzi gothic-rockovým táborom a baštami symfonického black-metalu. V bezútešnom údolí, kde hmly visia a kde len chrastie rastie... (No, radšej nechajme bokom aj poéziu.) The Vision Bleak samozrejme neprinášajú nič prevratné. Ale elixír, ktorý varia z odkukaných (a časom overených) postupov, chutná skutočne osobito. Ťažko mu nájsť podobný. Najbližšie zo všetkých majú asi k švédskym Therion (ktorým mimochodom robili predskokana na turné), no ich hudba je menej pompézna a ich orchestrácie evokujú skôr soundtrackovú atmosféru než óder opernej klasiky. Navyše sa vyznačujú omnoho minimalistickejším prístupom ku komponovaniu – ich skladby stoja na ultra-prístupnej jednoduchosti, údernosti a chytľavosti. Čo však u mnohých iných kapiel vyznieva trápne, tu jednoducho funguje. (Podobne – kľudne ma za tento výrok ukameňujte – ako u slovenských Desmod. Komu vadí, že v niektorých skladbách hrajú len tri akordy, keď to proste vedia predať?) Čo vás teda čaká po vložení CD do prehrávača? Bizarný koncepčný príbeh o obchodníkovi, ktorý zdedil pozemky (a zopár kostlivcov v skrini) v ďalekých Karpatoch, vychádzajúci z tradície gotických románov, nemeckého expresionizmu a tvorby H. P. Lovecrafta. Ďalej kopa hutného metalového riffovania – zväčša ťažkotonážne valivého (Carpathia, Dreams in the Witch House, The Curse of Arabia), ale miestami aj riadne heavy šliapuceho (Secrecies in Darkness, Kutulu!), sýte hlboké notovanie (Allenov hlas miestami zostúpi až do hĺbok Type O Negative), kopa ozdôb (ženské vokály), srandičiek (blackový škrekot) a štedrá nádielka „weird“ atmosféry. Neváhajte a poďte si tiež zaskandovať staré dobré Lovecraftovské: „Ia! Ia! Kutulu f’thagn! Ia R’lyeh Kutulu f’thagn!”