Kovové disky

Pravidelní rubrika Dušana D. Fabiana – prevzaté z časopisu Fantázia (č. 44)

 

 

 

 

 


                                                                      

 

SCARS ON BROADWAY - Scars on Broadway (2008)

 

Možno sa budete čudovať na tým, čo všetko som nachystal do aktuálnych Kovových diskov. No raz za čas predsa neuškodí poňať veci trošku netradične. Začnem hneď zostra. Do rubriky trhák som vybral nemetalový album. No, možno nie úplne nemetalový, ale určite nie zrovna tradične žánrový. Pred diskvalifikáciou ho vlastne chráni iba jediná skutočnosť – že ho vyprodukovala polovica členov System of a Down. Daron Malakian (gitara, spev) a John Dolmayan (bicie) nahrali pod značkou Scars on Broadway jednoduchý pesničkový album s pseudo-hitovými ambíciami. Väčšina z pätnástich skladieb sa pohybuje v rozmedzí 2 až 3 minút a tvrdosťou len málokedy prekračuje hranice hardrocku. Melodikou a náladami nadväzuje na tvorbu SOAD z obdobia Mezmerize-Hypnotize, no extrahuje z nej zväčša iba popové, punkové a tanečné prvky. Skreslené gitary hrajú druhé husle a nejaká tá klepačka alebo zložitejší technický brejk slúžia len ako občasné spestrenie. Daronov melodický spev je o triedu lepší, než zvyčajne (od škriekania upustil úplne), ale ak sa vám nepáčil u Systémov (respektíve vám prekážalo, že zbytočne berie priestor fenomenálnemu prejavu Serja Tankiana), nebude sa pravdepodobne ani tu. Upozorňujem vás však, že napriek všestrannému „vymäknutiu“ a zdanlivej komerčnosti sa zďaleka nejedná o nejakú uhladenú rádiovku. Kalifornskí Arméni proste nedokážu zaprieť svoje rebelantské duše. Ani sa zbaviť nadhľadu, s ktorým sa pozerajú na americkú kultúru a s ktorým s ňou pracujú. Tentoraz však nešli cestou primiešavania vlastných folklórnych koreňov alebo spájania extrémov, ale cestou absolútnej tvorivej slobody. Zložili ľahký, priamočiary, spevný, no zároveň neuveriteľne nápaditý materiál. Texty sú zdravo strelené (hlavne žiadna politika, na rozdiel od sólovky spoluhráča Sergeja), akordové postupy ošúchano-neošúchané a celá muzika pôsobí podmanivým dojmom – na povrchu veselo, no pod ním raz melancholicky, inokedy zlostne. Každopádne – vždy veľmi živo.

 

 

 

 

 

 


 

JEFF LOOMIS - Zero Order Phase (2008)

 

Keďže sa blížia Vianoce, vynechal som tentoraz aj rubriku „Sklamanie“. Predsa nebudem nikomu kaziť radosť. Namiesto toho vám prinášam „Špecialitku“ – a síce inštrumentálny album. Autorom Zero Order Phase je gitarista Jeff Loomis, vedúca osobnosť amerických progresívnych power-thrasherov Nevermore. Hneď na začiatok sa musím priznať, že nahrávky rôznych Vai-ov, Satriani-ov alebo Friedman-ov zvyčajne nevyhľadávam. Síce rozpoznám virtuozitu a viem oceniť isté netradičné gitarové finesy, no ich rozpitvávanie ma veľmi neberie. Ako skalný fanúšik Nevermore som si ale túto vec nemohol nechať ujsť. Už len preto, aby som ju mohol porovnať s nemenej vydarenou sólovkou speváka Warrela Daneho. Takže najprv zhrnutie – pošmákol som si. Je tu všetko, čo som čakal a snáď aj čosi navyše. V popisnom tvare – hutné podladené riffy, precízna technika, zapamätateľná melodika i romantické akustické vyhrávky. A samozrejme sóla. Sóla, z ktorých, podobne ako u Nevermore, väčšina priemerných gitaristov ciká do plienok. Kto raz videl Jeffa hrať, vie, že je to Pán gitarista. Prsty vysiela na ekvilibristické prechádzky po hmatníku s takou ľahkosťou, že to až kole oči. Našťastie ale nie je exhibicionista ani pretekár, ale predovšetkým skladateľ. Áno, jeho virtuozity si užijete dostatok aj tu, ale tá určite nehrá prím. Jeff nás chce baviť, nie nudiť. Spev nahrádza výraznými melódiami (dokonca v pravidelných náznakoch refrénov) a popri predvádzaní svojich typických bublavých stupníc neraz aj spomalí a prekvapí zaujímavými zvratmi, či rôznymi emotívnymi vyhrávkami. Všetko v tesnej náväznosti na svoju predchádzajúcu tvorbu, takže fanúšikov Nevermore určite nesklame. Povedal by som, že sa od pôvodnej línie domovskej kapely odchýlil ešte menej, než jeho spoluhráč Warrel (ktorý mal odvahu siahnuť si trebárs aj na klasický rock alebo gotiku). No určite neostal stáť na mieste.

 

 

 

 

 

 


                                                                      

 

DESTRUCTION - Live Without Sense (1988)

 

Ani živý album sme v Kovových diskoch ešte nemali. Ako prvú lastovičku som sa vám teda rozhodol predstaviť nejakú kultovú koncertnú nahrávku svojej mladosti. Dlho som sa rozhodoval medzi Live Without Sense od Destruction a Decade of Aggression od Slayer. Napokon vyhrali Nemci. Možno aj preto, že sa práve nenašlo miesto na zrecenzovanie ich skvelej novinky. Poďme ale k samotnému „živáku“. Album bol nahrávaný počas európskej časti turné k Release from Agony, teda v období, keď boli skazonosní Germáni na vrchole slávy a suverénne brázdili celý svet. Destruction totiž ako jedna z mála európskych kontinentálnych skupín už vtedy dosiahli statusu všeobecne akceptovanej kapely, ktorá sa tešila podpore aj za oceánom (záplavy Amíkov z „dobových záznamov“ v tričkách s obalom Eternal Devastation hovoria za všetko). Nečudo, že z každého tónu nahrávky srší okrem nemeckej pedantérie aj zdravé sebavedomie. Zvuk nástrojov je z dnešného pohľadu síce staromódne 80-tkový, no keďže sa jedná o živý záznam, nepôsobí to až tak rušivo. Zloženie skladieb predstavuje akési „best of“ z prvých piatich nosičov kapely a predstavuje bibliu thrashových riffov, z ktorej sa neskôr učili stovky extrémnych kapiel (za všetky stačí spomenúť Satyricon, ktorí na Nemesis Divina z úvodného motívu Reject Emotions vystavali skoro polovicu vlastnej skladby). Ultrarýchle vypaľovačky odsýpajú jedna za druhou. Kopáky šliapu ako valce ferrari, Schmierov hlas drhne ako šmirgeľ a prsty Mike Sifinger-a nás zasypávajú desiatkami tónov za sekundu. To všetko pretkávajú nápadité vsuvky v štýle Pink Panter Theme a oživujú terckové dupľovačky druhej gitary, ktorá skvele rozvíja staršie linky. Koľká škoda, že Destruction využívali služby dvoch gitaristov iba v tomto období! Aj kvôli prítomnosti brnkačiek od Harryho Wilkensa dávam dodnes prednosť Live Without Sense pred kompilačkou Thrash Anthems (2006), ktorá síce má cool moderný zvuk a podobné zloženie skladieb, ale čosi jej k dokonalosti predsa len chýba.

 

 

 

 

 

 


 

SAVAGE CIRCUS - Dreamland Manor (2005)

 

Väčšina fanúšikov má svoju srdcovku. Kapelu, ktorá pre nich znamená viac, než ostatné. Niekedy len na čas, inokedy na celý život. U mňa sa na špici asi najdlhšie udržali krefeldskí Blind Guardian. Od albumu A Night at the Opera (2002) ich už ale nesledujem tak intenzívne. Chápem, že kapela (i fanúšik) sa musia vyvíjať, no smer, ktorým sa BG vybrali, ma už proste neberie tak, ako ich staršia tvorba. Prečo Guardianov ale vôbec spomínam na tomto mieste? Nuž preto, že meno ich bývalého bubeníka Thomena Staucha sa v súvislosti s kapelou Savage Circus skloňuje asi najčastejšie. Založil ju spolu so starým známym Pietom Sielckom (mozog Iron Savior, spoločne nahrávali už debutový album IS) a členmi švédskej kapely Persuader. A aj keď je Thomen z tohto zoskupenia takisto dávno preč, prepojenie s Blindmi tu ostane asi navždy. Savage Circus totiž znejú ako ich klon z obdobia Somewhere far Beyond a Imaginations from the Other Side. Bicie (logicky), gitary (riffy, leady i sóla), spev (vernejšiu kópiu Hansiho Kürscha ako Jens Carlsson asi nenájdete), zvuk (Sielck sedel s BG pravidelne v štúdiu a zo stoličky technika im jasne videl na mixpult), to všetko sa blíži originálu viac, než... originál. Ešte aj obal akoby vypadol zo štetca Andreasa Marschalla. (Aby som bol presný, sem-tam sa mihne aj odkaz na Iron Savior – Sielck má proste svoj rukopis a určite nepatrí medzi tých, ktorí by nedokázali presadiť vlastné nápady. Ale začujete ho naozaj iba sem-tam.) Asi vám napadne otázka – prečo vôbec stojí za to venovať celý stĺpec Kovových diskov práve takémuto revival-bandu? No, nedá sa inak, musím s pravdou von. Som ním fascinovaný. Album Dreamland Manor si púšťam stále dookola a neverím vlastným ušiam. Neverím, že nepočúvam nový Blind. Dokonca taký nový Blind, aký by som chcel počuť. Až z toho idú zimomriavky. A čím častejšie ho počúvam, tým viac sa mi zarezáva pod kožu. Dlhú dobu som si nechcel pripustiť, že sa mi páči. Veď objektívne ide o príživnícky odpad. Ale zakážte si niečo, čo vás proste baví...