Kovové disky

Pravidelní rubrika Dušana D. Fabiana – prevzaté z časopisu Fantázia (č. 43)

 

 

 

 

 


                                                                      

 

SLIPKNOT - All Hope Is Gone (2008)

 

All Hope Is Gone nie je album, ktorý by ma nejako zvlášť nadchol. Na druhej strane ale musím priznať, že ho už pomerne dlho točím stále dookola a že sa mi sakramentsky dobre počúva. Boh vie, čím to je. Moment prekvapenia debutu i originalita Iowy sú dávno preč, kapela pokračuje v ceste, ktorú nastúpila pri Vol. 3: The Subliminal Verses, a prináša len málo nového. Masky sú okukané, pichľavé ostne obrúsené. Napriek tomu tu ale je cítiť istý posun. Katova deviatka akoby dospela. Odrástla. Rovnako ako väčšina fanúšikov, ktorú tak nadchla pri svojom veľkolepom nástupe. Slipknot akoby sa nám pokúšali dokázať, že silná hudba nie je len o intenzite prejavu a hľadaní hraníc extrému. Sami očividne dobre chápu, že dnes od nich len málokto čaká ďalší Spit it Out alebo Heretic Anthem. Prvky hard-coru a death metalu teda museli logicky ustúpiť do pozadia a rovnako aj psychedelické, disharmonické a hlukové pasáže. Na thrashovejšie riffovanie a sóla nás rodáci z povodia Mississippi pripravili už pred štyrmi rokmi. Teraz ešte výraznejšie pridali na melodickom speve (takmer každá skladba má výrazný refrén s hitovým potenciálom) a rockových, prípadne post-grungeových postupoch. Rozdiely, ktoré Slipknot odlišovali od ich bočného výrastku Stone Sour, sa tak pomaly začali stierať. Čo mainstreamovejšie ladené osoby najskôr potešilo, no brutálnejšie orientovaných jedincov naopak asi rozladilo. Ak sa totiž v prípade Vol. 3 hovorilo o tom, že je prijateľnejší pre širšie publikum, tak pre novinku to platí dvojnásobne. Táto skutočnosť našťastie nemá vplyv na jej kvality. Dobrý disk z nej robí niečo iné. V mojich očiach je to predovšetkým jej vzácna vyváženosť. Žiadna skladba nevyčnieva, žiadna nenudí. Nič nepôsobí rušivo, prekvapenia i zvraty sú dávkované citlivo a s rozumom. A hlavne – každá skladba má vlastnú, zapamätateľnú nálepku. Atmosferická Gehenna je chorobne podmanivá, pochodový Psychosocial husto natlakovaný, slaďáčik Snuff snovo clivý, štadiónový Butcher’s Hook sympaticky uhulákaný, atď. Skúste sami, veď uvidíte.

 

 

 

 

 

 


 

METALLICA – Death Magnetic (2008)

 

Nenechajte sa pomýliť kolónkou „sklamanie“. Nejedná sa o žiadnu tragédiu. Nová Metallica určite stojí za vypočutie. Ale každý, kto čakal „veľký návrat legendy“, nech si radšej nechá zájsť chuť. Áno, Hetfieldovci nekecali do vetra a skutočne sa pokúsili o nemožné – skočiť späť v čase a oživiť vlastné korene. Ich pokus však skončil kdesi na polceste. Vrátiť sa k starému logu a zopakovať zopár osvedčených postupov totiž zvyčajne nestačí. Dobrá muzika stojí vždy na nápade. A nápadov, ktoré by z tohto disku urobili niečo výnimočné, je na ňom bohužiaľ poskromne. No poďme po poriadku. Po prvom vypočutí si z dlhočizného 75-minútového materiálu pravdepodobne veľa nezapamätáte. Chvíľu budete tápať v nekonečnom slede pomerne jednotvárnych (a miestami i dosť tuctových) riffov a až postupne nájdete v jednotlivých kompozíciách logiku. Hurá, potešíte sa následne. Takže predsa len nejde o chaotický zlepenec výpotkov z kŕčovitých jamovačiek, ako v prípade predchádzajúceho hororu s názvom St. Anger! A milovníci Hammettových „klasických“ sól pravdepodobne zaplesajú ešte viac – Kirkov stroj času totiž fungoval očividne najlepšie. Staromilcov potešia i vokálne party. Mr. Hetfield sa síce vrátil iba kamsi do obdobia Load-Reload, no každopádne ubral na ujúkaní a thrashovú pózu aspoň sympaticky hrá. Štruktúra a dĺžka skladieb, drsný neuhladený zvuk – to všetko vám dokonca pripomenie slávne časy Master of Puppets a And Justice for All. Bohužiaľ, iba na chvíľu a pomerne vzdialene. Väčšina osem-minútoviek na Death Magnetic totiž trpí (na rozdiel od svojich predchodcov) syndrómom hluchých miest. A povestnej metallicovskej melodiky je v nich ako šafranu. Čo sa dá robiť – čas beží, studnica nápadov pomaly vysychá a skladateľská chémia medzi muzikantmi pozvoľna vyprcháva... Nad zmyslom toho, prečo nám naservírovali ďalšiu zvukovo „zámerne surovo-znejúcu“ nahrávku sa radšej nebudem zamýšľať vôbec. Veď načo. Tešme sa z toho, čo je. Pretože toto je asi najbližšie ku koreňom, ako sú Hetfieldovci ešte schopní a ochotní sa dostať.

 

 

 

 

 

 


                                                                      

 

FAITH NO MORE – The Real Thing (1989)

 

Väčšina legiend je legendou preto, lebo ovplyvnila hudbu desiatok ďalších kapiel. Sú legendy, ktorých zástavy dodnes hrdo nesú hordy klonov a napodobňovateľov. A sú legendy, ktoré priamych pokračovateľov naopak nemajú. Z jednoduchého dôvodu – vždy boli a na veky zostanú proste nenapodobiteľné... Kalifornskí Faith No More patrili jednoznačne do druhej skupiny. Vždy boli svojskí. Nikdy nebrali ohľady na trendy, škatuľky alebo žánrové hranice. A mali povesť večných experimentátorov. Ich hlavnou pracovnou metódou totiž bola „koláž“. Odvážne mixovali zdanlivo nespojiteľné hudobné štýly a na prvý pohľad nesúrodé prvky totálne odlišných subkultúr. Ťažko vybrať album, ktorý by charakterizoval celú ich tvorbu. Zastavme sa teda pri tom komerčne najúspešnejšom, pri treťom v poradí – pri The Real Thing. Zastavme sa v okamihu, keď skupina vyhodila pôvodného speváka a pribrala do svojich radov bláznivého Mike Pattona. V okamihu, keď sa hviezdy piatich výrazných osobností dostali do náhodnej konjunkcie a iskrenie medzi ich egami vyústilo do geniálneho skladateľského procesu. V momente, keď títo muzikanti (ak nie priamo virtuózi, tak určite muzikálne nadaní jedinci v tom najzákladnejšom zmysle slova) vytvorili klasiky ako Epic, From Out of Nowhere alebo Falling to Pieces a prevalcovali nimi svetové hitparády naprieč celou poslucháčskou obcou. Započúvajme sa do tónov, ktoré vyludzuje plechová hard-corová basa, rezavá heavy-thrashová gitara, synth-popové klávesy, dvojkopákové záseky pretkávané džez-funkovými rytmami a spev rozmaznaného fagana, ktorý očividne počúva všetko od rapu až po death metal. V čom spočíval úspech Faith No More? V tom, že boli nezaraditeľní? V tom, že si u nich každý našiel to svoje? Alebo bola ľuďom sympatická ich image, parodujúca celé spektrum kŕčovitých póz a klišé osemdesiatych rokov? Či jednoducho hravá, uvoľnená nálada, ktorú šírili? Možno všetko dohromady. Boli na výslní dlho. Prežili vládu metalu i grunge. A nebyť ich tvrdých palíc, možno by prežili dodnes. R.I.P.

 

 

 

 

 


 

 

DARK TRANQUILITY – Projector (1999)

 

Existujú desiatky nedocenených albumov. Diskov, ktoré fanúšikovia zatratili len preto, že vybočovali z nastoleného smeru alebo im nepasovali do šablóny, na ktorú boli zvyknutí. A aj keď sú to často komerčné prepadáky, vďaka bohu za ne. Bez nich by totiž nebol vývoj a bez vývoja by bola nuda. Škoda, že podobné veci vieme často oceniť až s odstupom času. Riskovať zásadné zmeny za cenu straty časti publika chce totiž poriadne gule (a to nie len v hudbe). Album Projector je klasickým príkladom takéhoto „zatrateného syna“. Bol prvým pokusom švédskych deathových melodikov Dark Tranquility vymotať sa z bludného kruhu a posunúť svoju hudbu niekam ďalej. V dobe, keď vyšiel, nad ním väčšina ortodoxných krútila hlavou. Mnohým stačil ako dôkaz „prílišného zjemnenia“ a „zapredania sa komercii“ už len fakt, že kapela do svojich radov pribrala hráča na klávesové nástroje. Pritom z objektívneho hľadiska k nejakému extrémnemu ubratiu na tvrdosti vlastne ani nedošlo. Dark Tranquility sa nevzdali ani ostrých gitarových riffov, ani naklepaných temp, ani škrekľavého growlingu. Nahrávka bola proste len výraznejšie melodická a pestrejšia, než jej predchodkyne. Chalani pri jej skladaní jednoducho častejšie siahli po nových kompozičných prvkoch – pridali viac pomalých pasáží, melodického spevu (dokonca i ženského), klavírnych vyhrávok a akustických gitár. Špeciálnu poklonu si zaslúži predovšetkým výkon Mikaela Stanneho, ktorý vtedy zo svojho hrdla vydoloval skutočné zlato. „Mágii skladania“ sa títo muzikanti rozumeli odjakživa. Vždy boli kapelou, ktorá dbala na to, aby malo použitie každého nástroja stopercentný zmysel (i gitary u nich hrali naraz to isté len výnimočne) a vždy vedeli, ktorý riff majú zopakovať a ktorý iba naznačiť, aby skladba nenudila a vyvíjala sa. Je skvelé, že ich dočasné nepochopenie nepoložilo. Naopak, všetky skúsenosti, ktoré pri tomto experimente získali, neskôr niekoľkonásobne zúročili. Žiadny z ich ďalších skvelých albumov by bez projektu Projector určite nebol tým, čím je.