Kovové disky

Pravidelní rubrika Dušana D. Fabiana – prevzaté z časopisu Fantázia (č. 42)

 

 

 

 

 


                                                                      

 

KATAKLYSM „Prevail“ 2008

 

Tak takto si predstavujem ortodoxnú metalovú fošňu! Desať skladieb, 45 minút, plné nasadenie od prvého do posledného tónu  – proste priamočiara búrková smršť, ktorá vás nekompromisne prevalcuje a zároveň príjemne ovlaží. Kanadskí KATAKLYSM prichádzajú s desiatym albumom. Nečakajte od nich žiadne prevratné zmeny, svoj ksicht už dávno našli – kdesi v polovici kariéry, keď otočili kormidlom svojho vojenského škunera smerom k ťažkotonážnym riffom, melodickým vyhrávkam a chytľavým refrénom – a nemajú dôvod ho meniť. Album Prevail pokračuje po vytýčenej línii a aj keď nie úplne suverénne, predsa len sa mu darí prekročiť aj pomerne vysoko nastavenú latku, ktorú mu pripravil jeho fenomenálny predchodca In the Arms of Devastation. Čo si teda KATAKLYSM pre nás tentoraz pripravili? Hneď po prvom vypočutí vám neunikne tendencia k opätovnému pritvrdeniu muziky. Hyperblastoví drevorubači sa však nevracajú do obdobia svojich brutálnych začiatkov, ale k odkazu klasických death a trash-metalových diel zo začiatku 90-tych rokov. Ubrali aj na húpavých corových riffoch a naopak pridali na rezavejšom sounde a vŕtačkových tremolách (vďaka čomu miestami znejú tak trochu ako AT THE GATES alebo HYPOCRISY). Z kompozičného hľadiska stavajú, tak ako doteraz, na pestrosti – nájdete tu ako rýchle skladby, plné umlátených sypačiek s divokými brejkami (Prevail, Tear Down the Kingdom), tak pomalé, valivé, miestami až zádumčivé songy (Blood in Heaven, či inštrumentálka The Last Effort). Veru, KATAKLYSM dokážu byť i epickí, a to bez použitia jedinej klávesy alebo sláčika (The Vultures Are Watching). Ich hlavnými devízami ale navždy ostanú energickosť, nápaditosť a hlavne ľahká za-pa-mä-ta-teľ-nosť. Veď koľko z death-metalových bánd sa môže pýšiť tým, že na koncertoch pravidelne rozospieva celú sálu?

 

 

 

 

 

 


 

MICHAEL KISKE „Past In Different Ways“ 2008

 

Odmyslime si všetky kontroverzné vyhlásenia, ktoré za posledných pätnásť rokov vypadli z Michiho úst. Odmyslime si i nedávne vysvetlenia o „pokuse vyrovnať sa s minulosťou“, ktoré od tohto večného zatracovateľa metalovej muziky vyznievajú pomerne pokrytecky. Skúsme sa na album prerábok klasických štychov, ktoré spevácky velikán zložil počas svojho mimoriadne úspešného pôsobenia v HELLOWEEN, pozrieť bez predsudkov. Priznám sa, bol som na tento počin – z nostalgie – neuveriteľne zvedavý. A hneď na začiatok musím povedať, že jedna vec ma naozaj nesklamala – majstrova forma. Je fakt skvelá. Vek ani choroba Michimu neubrali ani na speváckych schopnostiach ani na charizme. Problém materiálu je niekde inde. A síce v jeho minimalistickom, takmer táborákovom poňatí. Nájdete tu jednoduché akustické gitary, jednoduché bicie, ktoré nahral Michiho kamoš z prvej kapely, kvalitný spev a... a to je všetko. Väčšina sól i leadov vypadla alebo ich nahradili pomerne triviálne akordové rozklady. Aranžmány boli ohlodané na kosť a neobohatil ich jediný zaujímavý nápad. V zopár skladbách síce zaznie zopár slákov (When The Sinner, Longing) alebo trúbka (We Got The Right), ale a tie v podstate len kopírujú pôvodné postupy. Jediné prekvapenie vás čaká pri nástupoch klasických speedoviek Kids Of The Century a A Little Time, ktorých rytmická sekcia bola poňatá skutočne „po novom“. Neviem, čo si mám o tomto albume myslieť. Spoliehal sa vari Michi na to, že všetky skladby proste podrží ich pôvodná sila a genialita? Áno, chvíľu to funguje, ale naozaj iba chvíľu. Je to proste nevyužitá šanca. Aj unplugged show sa predsa dá urobiť zaujímavo. Táto doska tak bohužiaľ stojí iba za jediné vypočutie, pretože neobsahuje nič, kvôli čomu by sa ku nej oplatilo vracať.

 

 

 

 

 

 


                                                                      

 

THE GATHERING „Mandylion“ 1995

 

Dnes je spojenie ženského spevu a metalovej muziky pomerne všednou záležitosťou. No boli časy, keď tomu tak nebolo. Museli prísť odvážni priekopníci a fenomén presadiť. Osobne považujem za jeden z najdôležitejších míľnikov tohto procesu tretí album holandských THE GATHERING Mandylion. Príchod Anneke van Giersbergen do pôvodne doom-deathovej kapely (vedenej tuctovou dvojicou – piskľavá kráska a chrochtajúce zviera) zapôsobil na metalovú obec ako biblické zjavenie. Anneke totiž doniesla dovtedy niečo nevídané – skutočne kvalitné spievanie. Technické, emotívne a zároveň neuveriteľne charizmatické. Spojenie svojsky poňatého vokálu a skutočne silných skladieb vyústilo do dielka, ktorého kvality nespochybnil ani najväčší kritik – čas. Mne samotnému sa na doske páči práve tá jedinečná atmosféra, ktorá vznikla interakciou inštrumentálnych podkladov, ešte stále vychádzajúcich z doom-deathových koreňov (gitary sú hlboko podladené a riffy skutočne ťažké, akoby boli skladané ešte pre pôvodného chrochtáka) a novej nadstavby, plnej netradičných prvkov (siahajúcich hlavne pri speve a klávesoch až kamsi k etno a world music). Tá sa po výraznom posune k popu na ďalších albumoch postupne vytrácala, aj keď je nutné dodať, že THE GATHERING ostali ešte po dlhú dobu skladateľsky pomerne silným zoskupením. Snáď nám čoskoro dokážu, že nimi neotriasol ani nedávny odchod jedinečnej front-woman a stále majú do vývoja hudby čo povedať. A ak aj nie, stále tu po nich ostanú večné klasiky ako Strange Machines (inšpirovaná Wellsovým Strojom času), Leaves (s lacným, no vcelku pôsobivým videjkom), Eléanor (napísaná po zhliadnutí Schindlerovho zoznamu) alebo Sand and Mercury (ozvláštnená Tolkienovým uhrančivým hlasom).

 

 

 

 

 


 

 

FARMER BOYS „The Other Side“ 2004

 

Nemeckých vidiečanov FARMER BOYS považujem za jednu z najmenej docenených kapiel pod metalovým slnkom. Na svojom konte majú síce iba štyri dlhohrajúce albumy, ale predovšetkým týmto, zatiaľ posledným (aspoň dúfam – rozpad nebol nikdy potvrdený) poľahky nakopú zadok desiatkam prvoligových pseudo-hviezdičiek. Kedysi vtipní „chovatelia hospodárskych zvierat“, venujúci sa po lyrickej stránke „temným stránkam farmárskeho života“, na ňom definitívne zvážneli a dospeli. Ich muzika sa však ani tentoraz nenechala obmedzovať hranicami žánra. Skladby FARMER BOYS sa pohybujú v pomerne širokom spektre - od ťažkých Sepulturovsko-Machineheadovských riffovačiek, podfarbených klávesami a lá Fear Factory, až po Rasmusovsko-Paradiselostovské gothic-rockové odrhovačky. Ešte aj spev Matta Sayera má na metal pomerne netradičnú farbu. (Možno si na neho spomeniete, keď vám pripomeniem klip Hope vol.II od APOCALIPTYC-i.) No verte, že hoci tento mladík tak trochu pripomína (prejavom i výzorom) chlapca z boy-bandu, dokáže poriadne pritlačiť na pílu (podobne ako trebárs Chester Bennington z LINKIN PARK). Najoriginálnejšie zo všetkého však u FARMER BOYS pôsobia nosné melodické linky. A je jedno, či ich vyludzuje ľudský hlas, gitary alebo klávesy, respektíve všetky dokopy. Chalani majú neuveriteľný cit pre harmónie a ešte aj do väčšiny svojich poprockových refrénov vedia v druhom pláne zakomponovať rôzne figliarske protivety, vďaka čomu skutočne neznejú naivne. Popri hitovkách ako Like Jesus Web alebo For The World To Sing doporučujem na vypočutie predovšetkým pochmúrnu baladu Where The Sun Never Shines, popretkávanú vsuvkami z kultového Lynchovho soundtracku k Twin Peaks. Proste lahôdka.