Kovové disky

Pravidelní rubrika – prevzaté z časopisu Fantázia (č. 54, vyšlo III/2010)

 

NOVINKATrhák 

 

 

 

 

 

 

 

 

Atheist „Jupiter“

Season Of Mist 2010

 

Pri slovnom spojení „jazzovo-metalová fúzia“ sa každej, aspoň priemerne rozhľadenej metalovej hlave okamžite vybaví kapela Atheist. Na prelome 80-tych a 90-tych rokov to boli práve títo priekopníci, ktorí na metalových dušičkách zanechali nezmazateľnú stopu po krkolomných synkopických vzorcoch. K mimoriadnej kreativite prispievalo – podľa nich samých - predovšetkým vnútorné napätie v kapele. Zrejme až natoľko, že sa po vydaní výnimočného Unquestionable Presence na pár mesiacov rozpadla. A po ďalšom albume, kontroverznejšom Elements, opäť – tentokrát však na celých 12 rokov. Spomínané dušičky nemálo zajasali, keď Atheist v pozmenenom zložení ohlásili v roku 2006 návrat na pódiá a dva roky na to aj práce na novom albume. A tak, po dlhých 17 rokoch tu máme ďalšiu dávku technicky náročnej a agresívnej muziky. S ohľadom na uplynulú dobu je konzistentnosť výrazu až k neuvereniu. Zároveň je ale možno aj trochu škoda, keď kapela, kedysi uctievaná pre originalitu, vydá album, ktorý sa veľmi nelíši od kusov takmer dve dekády starých. Na druhej strane, ruka v ruke s tým ide aj fakt, že to je album kompozične aj technicky veľmi kvalitný. Rytmické špirály sa opäť naplno roztočili a jazzové mini-seansy striedajú zbesilé valivé pasáže. Nejde ale o nejakú samoúčelnú mazanicu a skladby sú dobre odlíšiteľné a zapamätateľné. Nejaké zmeny sa však predsa len udiali. Produkcia je o poznanie čistejšia, čím síce zmizol ten správny old-schoolový smrad, no kvalitne definovaný zvuk pri takto komplikovanej hudbe tiež nie je na škodu. Ďalšia nastala u frontmana. Keďže Kelly Shaefer už kvôli zdravotným problémom nehrá na gitaru, môže sa naplno sústrediť na povinnosti vokalistu. A aj to počuť – jeho hlasový prejav (ktorý síce nesedí každému) je ešte dôraznejší a aj surovejší ako kedysi. Vo výsledku táto legenda technického metalu so cťou nadviazala na staré úspechy. No na čo som skutočne zvedavý je to, s čím by mohli prísť najbližšie – snáď ďalšia metalová revolúcia?

Milan Barančok

 

 

NOVINKANa vážkach 

 

 

 

 

 

 

 

We Are the Fallen „Tear The World Down“

Universal Republic 2010

 

Som verným fanúšikom Evanescence a odchod ľavej (mužskej) polovice mozgu kapely – gitaristu Bena Moodyho – po ich najlepšom albume ma dosť sklamal. Nikdy som však nezanevrel ani na jednu stranu a pozorne sledoval všetky Benove pokusy nájsť si novú hudobnú partnerku. Skúšal to s Avril Lavine (Nobody's Home), Kelly Clarkson (Because of You), Anastaciou (Everything Burns), ba dokonca i s Celine Dion a Lindsay Lohan, a väčšina toho, k čomu priložil ruku (pop-nepop), dopadlo nad očakávania. No trvalo mu takmer šesť rokov, kým narazil na ženu, ktorá sa stala hlasom jeho prvého seriózneho projektu – finalistku American Idol Carly Smithson (7. miesto za rok 2008). Konečne celý album a regulárna kapela! pomädlil som si ruky. Keby som však pozornejšie sledoval nenápadné žmurknutia, ktoré sprevádzali príchod We Are the Fallen, možno som sa mohol vyhnúť nepríjemnému šoku. Názov kapely jasne (a pomerne vyzývavo) odkazuje na album „Fallen“ Benovej bývalej kapely. Traja z jej piatich členov sú dokonca Benovi bývalí spoluhráči z Evanescence. A hudba samotná – škoda reči. Totálna kopírka arkansaského zázraku z roku 2003. Najhoršie na tom všetkom je, že aj Carlyn hlas i prejav sú na nerozoznanie od tých, ktorými disponuje Amy Lee. (Korunu všetkému nasadzuje skutočnosť, že sa na ňu ešte aj neuveriteľne podobá.) To na čo, preboha? zhrozil som sa už pri prvom singli a kapelu v zárodku pochoval. Vrátil som sa k nej až po pár mesiacoch – v rámci náhodného prehrávania zapotrošených vecí na disku. Nejako podvedome mi to asi nedalo. A nakoniec som musel chtiac-nechtiac uznať, že ten Moody je proste stále skvelý hitmaker. Ak človek sfúkne pleťovú masku z neoriginálnych pozostatkov Evanescence, zistí, že v jadre nahrávky sa stále nachádzajú nadpriemerné pop nu-metalové piesne s prvoligovými aranžmánmi, nápaditou kompozíciu a skvelou gradáciou. Dokonca miestami narazíte aj na snahu o rozšírenie obzorov – tu vplyv klasického heavy-metalu, tam gotiky, hentam neo-punku (St. John, I Will Stay, Don´t Leave me Behind a i.). Prirátajte k tomu jeden z najlepších coverov, aké ste v poslednej dobe počuli (Like a Prayer od Madonny) a snáď to bude pre vás dosť na to, aby ste si album pustili ešte raz. Mne to napokon stačilo.

Dušan Fabian

 

 

STARINKALegenda 

 

 

 

 

 

 

 

 

Skyclad „Prince of Poverty Line“

Noise 1994

 

Tradičné nástroje v divokom thrashi na „S“. Nie, Sepultura nie. Pod tradičnými nástrojmi tentoraz myslím tie sláčikové. Pomôcka – zakladatelia folk metalu. Áno, Skyclad. Táto írska kapelka vznikla po tom, ako Martin Walkyier opustil  britskú bandu Sabbath. Chcel hrať niečo iné ako kopa iných amerických a európskych thrashových skupín, a pritom znieť írsky. Tak už na prvom albume Skyclad vyskúšal, čo by sa stalo, keby druhú gitaru v zdvojených riffoch skúsili zahrať husle. Vznikla tak prvá folkmetalová skladba The Widdershins Jig. Párenie metalu s írskou ľudovou fidlikačkou priviedol Martin do dokonalosti na albumoch Jonah's Ark a Irrational Anthems. Svoj vrchol však Skyclad nahrali medzi nimi, v roku 1994. Album Prince Of The Poverty Line je akýmsi priesečníkom medzi prvými dvoma thrash-metalovými doskami a spomínanou ortodoxnou folkmetalovou dvojicou. Nájdete tu hŕbu huslí, folklórnych rytmov a námetov, no aj divoké riffy a tradičné, štekané thrashové frázovanie. A ešte pridanú hodnotu – premakané texty, opisujúce vtedajšiu “pred-zázračnú“ realitu Írska, jeho (ne)vzťah s Anglickom a hrôzy občianskej vojny. Tie vám do očí vmetie hneď úvodná Civil War Dance. Po nej nasleduje geniálna Cardboard City, melodická, tvrdá, s perfektným textom – každý nejaké to kartónové mesto poznáme. Ďalším skvelým kúskom na albume je Land Of The Rising Slum (všímate si všetky tie Martinove roztomilé jazykové hračičky?), ktorý na začiatku oslní zaujímavými perkusiami a uprostred nezvyklým syntezátorovým sólom. Nasledujúca The One-Piece Puzzle obsahuje kus One od Metallicy, ale aj nejaké melódie od U2 z prvých albumov – postupne pritvrdzuje a zrýchľuje a k tomu sa ako had škárami celou skladbou preplietajú husle. Z druhej, tvrdšej polovice albumu určite stojí za zmienku thrashová poskakovačka A Bellyful of Emptiness, ženským spevom v refréne ozvláštnená Womb of the Worm, či rovnako chytľavá Gammadion Seed. Všetky patria k tomu najlepšiemu, čo folk metal ponúka. Princ z chudobnej línie je proste neskutočne bohatý na nápady a prekvapenia.

Martin Kralik

 

 

STARINKARaritka 

 

 

 

  

 

 

 

 

Gardenian „Soulburner“

Nuclear Blast 1999

 

Nedocenený skvost švédskej metalovej histórie. Kapelka, ktorá vyšla z toho istého mesta, ako In Flames a Dark Tranquility, disponovala rovnako skvelými hudobníkmi, prešla veľmi podobným vývojom, a predsa... vavrínov sa napokon – na rozdiel od svojich gothenburgských rovesníkov – nikdy nedočkala. Ťažko povedať prečo. Ja môžem byť v každom prípade rád, že mi tvorba Gardenian svojho času neprekĺzla medzi prstami a dodnes sa k nej môžem s radosťou vracať. Hlavne k ich druhej radovke – album Soulburner je totiž mojím osobným „zlatým míľnikom“. Stretol som sa s ním akurát v dobe, keď som ešte len pomaly prenikal do tajomstiev death metalu (s opozdením, ako mnohí iní harcovníci zo starej gardy, odkojení na heavy metale) a výdatne mi pomohol zamilovať si tento žáner. Gardenian mi na tejto nahrávke naservírovali presne to, čo som hľadal (a vo vtedajšej produkcii nenachádzal) – melodiku a brutalitu v dokonale vyváženom pomere. Soulburner (na rozdiel od pomerne čistokrvného made-in-gothenburg debutu Two Feet Stand) znie ako výsledok jam-sesion horkokrvnej death metalovej úderky s kolokviom vyzretých power-metalových profesorov. A to nie len na pôde gitarových vyhrávok a riffov, ale predovšetkým v spevoch. Gitarista Jim Kjell chrchle z hĺbky pľúc ako o život a s rovnakým zápalom mu sekundujú dvaja hostia – Eric Hawk (ex-Artch) s farbou hlasu nie nepodobnou Bruce Dickinsonovi a anjelská Sabrina Khilstrand (ex-Ice Age). Všetci traja si skvele nahrávajú v slohách i refrénoch a dávajú nádherne melodickým skladbám ako Deserted, If Tomorrows Gone, Powertool alebo Black Days punc niečoho absolútne osobitého. Áno, dnes je už zlatým štandardom, keď má kapela dva odlišné typy spevu. Dokonca sú borci, ktorý skvele zvládajú obe polohy cez jedno hrdlo (za všetkých – klobúk dole napríklad pred Björnom Stridom zo Soilwork). No verte, že tak, ako to dokázali kombinovať Gardenian, to pre moje uši už nikto nezopakuje.

Dušan Fabian