Kovové disky

Pravidelní rubrika – prevzaté z časopisu Fantázia (č. 53 (05), vyšlo XII/2010)

 

NOVINKAThriller 

 

 

 

 

 

 

 

 

Iron Maiden „The Final Frontier“

EMI 2010

 

Štyri roky trvalo čakanie veľkej časti metalovej komunity, ale aj mnohých mimo nej, na najnovší počin už 35-ročného multimiliardového zábavného priemyslu menom Iron Maiden. Čakanie to bolo, hlavne v poslednej fáze, naozaj napäté. V priebehu leta sa totiž na svetlo sveta dostali dva single, ktoré tak trochu znervóznili davy. Vtedy som si hovoril: „To bude nový album znieť naozaj tak zvláštne a zároveň riedko ako The Final Frontier, či tak nevýrazne ako El Dorado?” Nie úplne zlé, no nároky na Železnú pannu boli vždy vysoké. Nemohol som sa dočkať, aký bude finálny výsledok. To, že spomenuté skladby Ironi zaradili na úvod albumu, určite nebolo šťastným rozhodnutím. A keď po nich prišla ešte slabšia Mother of Mercy, zrenice som už mal rozšírené od strachu, že tento album bude sklamaním. Ten unavený refrén fakt nemusím. Aj text, akoby natlačený nasilu, na pár miestach rytmicky nevychádza. Pred kolapsom však našťastie zachránila jednoduchá, no účinná balada Coming Home. S gitarovým úvodom razantnej The Alchemist, najkratšej skladby albumu, sa akoby vrátili 80-te roky a moje pocity boli odrazu niekde úplne inde. Skvelá úderka. Ako tie, na ktorých si páni kedysi spravili reputáciu. Potom sa vplížil mýtus o Avalone, aby sa rozvinul do krásne vrstevnatej kompozície. Sklamanie vyzeralo byť zažehnané a naozaj – filozofiou premknutá Starblind otvorí veľmi silnú druhú polovicu albumu. Tvorí ju štvorica rozsiahlych skladieb, pričom každá z nich je epickým prelínaním sa melanchólie a naliehavosti. Hudobne sú prestúpené progresiou. Zvlášť posledný, 11 minútový majstrovský kus When the Wild Wind Blows, sa u mňa zapísal priam nezmazateľne. Výsledný dojem je teda prevažne pozitívny: starí dobrí Iron Maiden, ktorí v prospech komplexnosti obetovali niečo z nespútanosti. Darí sa im stále znieť sviežo. Niektoré skladby som síce z playlistu vyhodil, no tie zvyšné sa tam budú točiť ešte dlho.

Milan Barančok

 

 

NOVINKANávrat 

 

 

 

 

 

 

 

Blind Gaurdian „At The Edge Of Time“

Nuclear Blast 2010

 

Priznám sa, že po prvom vypočutí som chcel recenziu na tento album označiť nadpisom „sklamanie“. Človek síce berie s odstupom reklamné správy o návrate ku koreňom guardianovskej hudby, no proces tvorby skladieb, prezentovaný v statusoch na sociálnych sieťach, očakávanie zvyšuje. Potom si fanúšik nasadí slúchadlá a sprvu sa mu páčia len dve – tri skladby. Kde sa stala chyba? A stala sa vôbec nejaká? Na úvod albumu Hansiho družina umiestnila kúsok Sacred World. Bez symfonického úvodu a záveru, s trochu inou štruktúrou je to známa skladba zo soundtracku ku nemeckej diablovke Sacred. Nasledujúca vec Tanelorn vám ako prvá zostane v ušiach dlhšiu dobu – a mne osobne aj ako jediná začala liezť na nervy. Je to ideový aj hudobný pokračovateľ skladieb Fast to Madness z Follow the Blind a The Quest For Tanelorn z Somewhere Far Beyond. Ďalšia skladba, hneď od začiatku tróniaca v hlave a neodbytne sa tam udržujúca, je Road into Obsession. Toto je však omnoho vydarenejší spôsob, ako sa vrátiť ku koreňom – rýchla a divoká, plná zborov, na aké od bardov stále čakáme. Uchvátila ma aj klasická power-metalovka, singlovka Voice in the Dark. Už ďalšie počúvanie však presadí do popredia aj iné veci. Napríklad Curse My Name, jednu z typických baladických vyhrávok a la Bard’s Song. Na koncerte pri nej určite bude maximálna atmosféra. Človek si čoskoro začne pospevovať aj takmer severskú Valkyries, pomalú War of Thrones či hymnickú Wheel of Time so zaujímavým orientálnym motívom. Album proste zreje každým prehraním. Ucho začne vnímať jemné „kudrlinky” v aranžmánoch skladieb, mozog si začne spájať zložitejšie štruktúry skladieb a uvedomovať, ako je Hansiho spev stále variabilnejší. Postupne sa vám možno začnú páčiť takmer všetky skladby. Áno, Blind Guardian spravili sľubovaný krok vzad. No neboli by to oni, keby zároveň neurobili aj ďalší krok vpred.

Martin Králik

 

 

STARINKALegenda 

 

 

 

 

 

 

 

 

Type O Negative „October Rust“

Roadrunner 1996

 

Tak aj Peter Steele je už tam. Na druhej strane tunela. Buď mu žulový kameň ľahký. Odišiel hudobník, ktorý bol a naveky ostane symbolom kontroverzie. Navonok chlap s výzorom trestanca, ktorý zdedil nadbytočný chromozóm Y, nositeľ najhlbšieho hlasu v galaxii a najmohutnejšieho kontrabasu na krku, no vo vnútri bytosť s jemným (a bohužiaľ, ako sa ukázalo, aj slabým) srdcom, citlivou dušou, večne súženou sklamaniami z lásky, ktorá hľadala rovnováhu vo svojom živote pomocou prozacu. Peter Steele bol Type O Negative a Type O Negative boli odrazom jeho kontroverzie. Na jednej strane temná doom-metalová kapela so strašidelnou čierno-zelenou image, na druhej uletení cvoci s osobitým zmyslom pre humor (aj ten fekálny), recesisti tvoriaci hudbu, ktorej korene siahajú od Black Sabbath, cez Beatles až kamsi k New York HC. October Rust pokladám za ich najlepší album. Debut bol možno hravejší, no príliš rozháraný – TON na ňom ešte nemali jasno v tom, čo chcú hrať. Dvojka Bloody Kisses bola komerčne úspešnejšia, no nápadom na nej chýbala vyzretosť trojky. October Rust je nahrávka vypilovaná do najmenších detailov – ako kompozične, tak po zvukovej stránke. Určite nebolo ľahké zmixovať Steeleovu šialene zboostrovanú basu a Hickeyho predelayovanú gitaru s ešte šialenejšími zvukmi zo Silverových klávesových baniek. No produkcia (ktorú TON mimochodom zvládli sami) sa vydarila na jednotku. A aj vďaka nej má album jedinečnú atmosféru, akú nenájdete na žiadnom inom nosiči v histórii hudby. Keby bola jeseň štátom, skladby ako Love You to Death, Green Man alebo Be My Druidess by mohli byť jej hymnami. Type O Negative samozrejme ani tentoraz nestratili chuť vtipkovať – uškrniete sa pri intre, pri outre i pri niektorých textoch (napr. o milostnom trojuholníku „her & me & she“ v My Girlfriend’s Girlfriend), no väčšinu času sa budete kolísať na vlnách hypnotických tónov nádherných ťahavých melódií. Už stačí len zavrieť oči a ste na čistine vystlatej opadaným lístím, pod rozložitými konármi, pomedzi ktoré prenikajú prízračné lúče ospalého októbrového slnka...

Dušan Fabian

 

 

STARINKARaritka 

 

 

 

  

 

 

 

 

S.D.I. „Sign of the Wicked“

Gama Records 1987

 

„Watch out, they’re coming again!“ zahulákal som radostne (použijúc časť refrénu famóznej otváracej skladby nahrávky, ktorú tu budem chvíľu ospevovať), keď som zistil, že akýsi Battle Cry Records vydávajú v reedícii všetky tri albumy nemeckých S.D.I. Navyše so špeciálnymi bonusmi – skladbami pripravovanými v roku 1992 pre ich štvrtú radovku, ktorá nikdy nevyšla. Posledných pätnásť rokov niečo totálne nezohnateľné. Ultra-rarita. Pre metal-matadorov absolútny muss kauf! S.D.I. mali vo východnom bloku odjakživa kultový status. Možno i preto, že tu na rozdiel o väčších hviezd niekoľkokrát hrali naživo. Doma „na západe“ to bohužiaľ nikdy nedosiahli vyššie ako do druhej ligy. No Čechoslováci, Maďari a Poliaci ich proste milovali. A to aj napriek tomu, že ich hudba nikdy neprekypovala prílišnou virtuozitou. V trojici je ostatne pomerne ťažké realizovať nejaké zložité kompozičné vízie. S.D.I. sa navyše nikdy nebrali príliš vážne. Od začiatku šlo o fun-projekt, v ktorom si traja výrastkovia robili srandu sami zo seba i z celého metalového žánru, ktorý sa zmietal v kope klišé a stupídnej image. Čo-to napovedá už samotný názov kapely, ktorý len zdanlivo pripomína označenie Reganovho programu hviezdnych vojen. V skutočnosti ide o skratku Satans Defloration Incorporated a dokonale vystihuje neučesaný speed-thrash silne reznutý punkom, ktorý kapela produkovala. Texty v duchu sex, politika a alkohol (so silným anti-neonaci zameraním), riffy prevažne v tremolo otáčkach a bicie v polkovom rytme. Jednu rýchlu pecku strieda druhá, ešte rýchlejšia (nájdete tu vlastne len jedinú pomalšiu skladbu – titulnú Sign of the Wicked), pravidelne sa objaví nejaká silná melódia, založená na jednoduchom, miestami až ľudovkovom motíve, a nad tým všetkým čnie osobitý vykričano-výškový spev basáka Reinharda. Veru, masy v 80-tkach neboli príliš náročné. Stačilo im, že to, čo sa rinulo z mono-repráku kazetového magnetofónu Grundig, bolo ľubozvučné a zrozumiteľné. Dokonca i po tridsiatej kópii.

Dušan Fabian