Kovové disky

Pravidelní rubrika – prevzaté z časopisu Fantázia (č. 52 (04), vyšlo X/2010)

 

NOVINKATrhák 

 

 

 

 

 

 

 

 

Keep of Kalessin

Reptilian (2010)

Nuclear Blast

 

Kariéra nórskych drakojazdcov Keep of Kalessin (nazvaných podľa legendárnej jašterice z kníh o Zememorí od Ursuly K. Le Guin) by sa dala rozdeliť do niekoľkých fáz. Kdesi v útrobách času (1993-97) sa skrýva temná minulosť, charakterizovaná okrem iného spoluprácou s arci-démonmi black metalu ako sú Frost (bicmen Satyricon) alebo Attila Csihar (kvílenie v Mayhem). Potom nasleduje rozpad, chvíľa mrazivého ticha a znovuzrodenie. Pravda s výrazne obnovenou tvárou, z ktorej temné rysy pomaly miznú, až sa napokon úplne vytratia. Nech hľadám ako hľadám – na novinke (inak piatom počine KoK v poradí) po nej naozaj nenachádzam už ani stopy. Namiesto pekelnej svorky je tu dnes fantasy black-metalová kapela pre deti a mládež. Možno to znie trochu hanlivo, no naozaj to hovorím bez snahy uraziť. Podľa mňa im totiž všetok ten pátos a bombastickosť neuveriteľne sluší. Dimmu Borgir a Blind Guardian majú silného rivala – očividne už nie sú jediní, kto dokáže spojiť metalovú údernosť a teatrálno-symfonické prvky tak, aby to nevyznelo lacno. Dominantou hudby Keep of Kalessin sú – ako zvyčajne – melodické riffy Obsidiana-C, ozdobené rôznymi gitarovými finesami a sólovými výletmi. Tie výdatne podporujú klávesové steny a zborové spevy. Každá skladba má navyše – slovami Horkýže Slíže – „silný refrén jak hovado“. Miestami si ani neuvedomíte, že pod všetkým tým tra-la-la stále tepú divoké blackové rytmy. Skladby sú rozmanité, nápadité, a ak nerátam posledný (na môj vkus trocha rozťahaný) štvrťhodinový opus, tak ani na chvíľu nenudia. Ich silu napokon dokazuje aj úspech, ktorý KoK dosiahli v nórskej pod-súťaži Eurovision Song Contest, kde sa s 3 minútovou verziou skladby „Dragontower“ dostali až do finále a obsadili skvelé tretie miesto. Účasť kapely v mainstreamovej TV-show síce bola pre mnohých ortodox-metalistov trocha „silná káva“, ale ešte viac ich kapele očividne držalo palce a nezabudlo poslať SMS. Ktovie, keby do bodovania nezasiahla porota, možno by to boli napokon aj vyhrali..

Dušan DuKE Fabian

 

NOVINKAPrekvapenie 

 

 

 

 

 

 

 

Grand Magus

Hammer of the North (2010)

Roadrunner

 

Starší metalisti pomerne často púšťajú z úst povzdychy „novým skupinám chýbajú nápady“ alebo „dnes je to samý death metal a metalcore a klasický heavík aby človek hľadal v histórii“. Už od prelomu tisícročí tieto reči znamenajú iba to, že frflošovi sa nechce udržiavať prehľad. Pretože nastúpila nová vlna tradičného metalu, ktorej epicentrom je Švédsko. A kapela Grand Magus sa po troch stoner-metalových albumoch tiež stala jej súčasťou. Štvorkou „Iron Will“, jedným z najlepších heavy-metalových albumov roka 2008, potvrdili ambíciu byť lídrom švédskych tradično-metalových bánd. Novinka „Hammer of the North“ je výrazným krokom k naplneniu tohto cieľa. Piaty album švédskej trojice je ich prvý na veľkej značke. Zo stoner metalu neostalo takmer nič. Mne osobne však vôbec nechýba. Už úvodná „I, Jurry“, uvoľnená ako promo albumu, naznačí, čo môžeme od nahrávky očakávať. Hneď na začiatku nás prepadne čistý Maiden – zdvojené gitary, vysoký výkrik. Vo verziách je hlas nižšie, postupne stúpa, refrén už pripomenie Halforda, Dickinsona či Uda. Melodické sólo, výborne podporené rytmickou sekciou. Prvé video z nového albumu je k nasledujúcej, titulnej skladbe. Tá je na prvé počutie aj najväčšou peckou  - základný riff a melódia vám ešte dlho zostanú v ušiach. „Kladivo Severu“ plynulo prechádza do pomalšej „Black Sail“, z ktorej dýcha atmosféra dlhej, únavnej plavby nočným oceánom. Výrazne zaujmú ešte „Lord of the Lies“, ktorej atmosféru zahusťuje doomová história skupiny (ale aj inde cítiť napr. Candlemass) či speedová vypaľovačkaAt Midnight They'll Get Wise“. A najmä posledná skladba „Ravens Guide Our Way“ – spomalí síce až niekam k hard rocku, no astmosféra a krátke melancholické inštrumentálne pasáže jej dávajú silu kanónu. Chytľavé riffy, prepracované sóla, silný hlas, klasické severské hrdinské texty – to sú najväčšie prednosti „Hammer of the North“. Ak máte radi IRON MAIDEN,  JUDAST PRIEST či inú klasiku 80. rokov – títo Švédi určite neurazia.

Martin Králik

 

 

STARINKALegenda 

 

 

 

 

 

 

 

 

Morbid Angel

Altars of Madness (1989)

Earache

 

V čase keď toto floridské kvarteto vydalo svoj debut, death metal bol ešte „malým sopliakom“, no poriadne ostrými lakťami si už rozširoval svoj životný priestor. Stále s mliekom na brade, no s oddanou podporou rýchlo rastúceho davu, bažiaceho po dosiaľ nepočutej hudobnej komplexnosti a agresivite. Už tri roky predtým mali pripravený materiál na celý album, no neboli s ním spokojní a rozhodli sa ho nevydať. Čas ukázal, že to bolo dobré rozhodnutie, lebo vyspelý „Altars Of Madness“ bol skutočne raketovým nástupom. Okamžite sa stali pilierom žánru a zanedlho získali status nesmrteľnej legendy. Morbid Angel jeho vydaním vliali do tohto vriaceho kotla čistú skazu. Zreteľne počuteľné zlo, ktoré číha v každej note je výrazne podtrhnuté textami. Žiadne filozofické traktáty, ale valiace sa hordy démonov, nástup chaosu a masy neborákov vystavené večnému (prinajmenšom) utrpeniu. Okultnú symboliku môžeme nájsť už v prvých sekundách úvodnej skladby, ktorá začína nosným riffom hraným odzadu. Produkcia albumu nie je zďaleka perfektná (napríklad basovú linku aby jeden pohľadal), no prispieva k jeho špinavému a surovému vyzneniu, typickému pre skorý death metal. Výnimočné technické schopnosti členov, hlavne na pozíciách sólovej gitary (Trey Azagtoth) a bicích (Pete Sandoval), dovolili hrať mimoriadne zložité a rýchle kompozície. Aj preto to nie je hudba, ktorá sa dostane pod kožu na prvé počutie, no s ďalšími pokusmi v poslucháčovi jednoznačne dozrieva. V každej skladbe sú minimálne dve besné, zdanlivo chaotické sóla, umocňujúce dojem deštrukcie. Slabším miestom albumu je však jeho relatívne malá pestrosť a slabá individualita niektorých skladieb. Melódia až na niekoľko výnimiek (zato veľmi vydarených) absentuje. Prívržencom kovu smrti zo starej školy to však nevadí - ide totiž o nekompromisný výprask. Ten malý sopliak nám pekne povyrástol. Odteraz ho už nikto nebude brať na ľahkú váhu.

Milan Barančok

 

STARINKARaritka 

 

 

 

 

 

 

  

Samael

Passage (1996)

Century Media

 

Nepátral som po tom, či za vznikom tohto albumu stála číra chuť experimentovať alebo frustrácia hlavného mozgu blackových Samael Xy-ona (vlastným menom Alexandre Locher) z toho, že sa naživo nemôže naraz venovať bicím i klávesom. S bratom Vorph-om v roku 1996 každopádne nahrali niečo, z čoho ostali väčšine vtedajšej metalovej komunity „visieť sánky na pántoch“. To, že sa v ich tvorbe čoskoro udejú zásadné zmeny, naznačili bratia Locherovci už na treťom albume „Ceremony of Opposites“ (1994) a EP „Rebellion“ (1995), no šlo naozaj len o ľahké žmurknutie. Až „Passage“ bol ten skutočný skok vpred. Na nahrávke vás ako prvá šokuje prítomnosť programovaných elektronických bicích. Neznejú úplne neprirodzene (už len preto, že ich programoval fakt skvelý bubeník), ale vďaka použitiu mnohých netradičných zvukových baniek si ich určite nepomýlite so živými. Navyše sa rytmicky nedržia v klasických blackových alebo techno-industriálnych koľajach. Naopak, sú veľmi nápadité a rozmanité, prevažne v strednom tempe, často čerpajúce z vôd ďaleko mimo metalového žánra. Druhá vec, ktorá vás prekvapí, sú permanentne znejúce klávesy a piano. Ich všadeprítomnosť vo vás môže poľahky vyvolať dojem, že sa pôvodne malo jednať o Xy-ovu sólovú synth-popovú nahrávka, ktorej sa až následne chopil przniteľ Vorph a dohral do nej štipľavé gitary a hrdelný angínový spev. Hutné sekané riffy so zvukom krajanov Celtic Frost a údernosťou Rammstein však dielo napodiv nepotopili, ale zvýšili jeho príťažlivosť. Toto všetko čarovne zmixoval Waldemar Sorychta (ktorý v tom čase produkoval napr. i Moonspel, Tiamat alebo The Gathering) a vzniklo jedinečné dielo, s okultno-vesmírnou tematikou, ktoré kapelu okamžite vystrelilo za hranice domáceho Švajčiarska. A čo viac – otvorilo hviezdnu bránu, cez ktorú sa prihnal čerstvý interdimenzionálny vietor, bez ktorého by možno kopa neskorších black-symfonikov nenašla odvahu vystúpiť na podobnú cestu.

Dušan DuKE Fabian