Kovové disky

Pravidelní rubrika – prevzaté z časopisu Fantázia (č. 51 (03), vyšlo VII/2010)

NOVINKATrhák 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Pandemia „Feet of Anger“ (2009)

 

Nový album chebskej Pandemie ma tak nadchol, že som dostal nápad venovať celé aktuálne Kovové disky „domácej“ česko-slovenskej scéne. Táto nahrávka je totiž ďalším zdvihnutým prostredníkom pre všetkých, ktorí si myslia, že z bývalého východného bloku nikdy nevyjde nič poriadne. Áno, po 40 rokoch kultúrnej izolácie sme mali čo dobiehať a v mnohých smeroch dodnes stále zaostávame. Kvalitných spolkov tu ale vždy bolo a je neúrekom a raz za čas sa medzi nimi nájde aj niekto skutočne originálny a dostatočne sebavedomý na to, aby sa naplno pustil do bitky a dokázal sa presadiť i za hranicami. Pokiaľ viem, tak Pandemia si nikdy nekládla nízke ciele. Už svoj prvý album vydala u zahraničného vydavateľa, roky intenzívne koncertovala po celom svete (medziiným i v Južnej Amerike) a ani dnes, s 15 krížikmi na chrbte, nezaháľa. Chvíľu to s ňou možno vyzeralo trochu „nahnute“, no po ozdravnej personálnej výmene na postoch gitaristu a speváka sa napokon pohla ďalej. Feet of Anger sa nahrával v Nemecku, pod taktovkou Andyho Classena, čo mu zabezpečilo skvelý zvuk, v ničom nezaostávajúci sa „západnou“ produkciou. Kapela navyše zariskovala, vystúpila z bludného kruhu klasického deathu a vykročila cestou čitateľnejších a melodickejších piesní. Funda-metalisti sa však nemusia ľakať. Duch Chucka Schuldinera je v jej tvorbe prítomný stále a ani bubeník zo svojho registra nevynechal „vysypávanie zemiakov na kopáky“. Celkové tempo skladieb sa však spomalilo, do riffov a vyhrávok sa primiešal smrad Slayerovského thrashingu a vyššie položený spev (i gitary) nedajú nespomenúť švédsku školu (At The Gates, Amon Amarth). To všetko dalo hudbe úplne nový rozmer – pôsobí teraz skôr démonicky než chorobne. A v takomto háve znie ešte aj prastarý cover Unnecessarity od Krabathoru veľmi sviežo a moderne. O duete s Big Bossom z Root v záverečnej „náladovke“ Death Symbols ani nehovoriac. Feet of Anger je nákazlivejší než H1N1!

Dušan Fabian 

NOVINKAKvalitka 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Killchain „They“ (2009)

 

Nie každá kapela musí nutne založiť nový hudobný subžáner. Napríklad teraz pojednáme o deathovej novinke, ktorá robí veci po starom. Pripravujú sa tým síce o uznanie za rozširovanie horizontov, ale to neznamená, že nemôžu pritiahnuť pozornosť poslucháča. Práve opak môže byť pravdou – ľudia majú často radi odskúšané veci, trochu obmenené modernejším spracovaním. Reč je o druhom radovom albume piatich Košičanov Killchain, pôsobiacich od roku 2005. Podarilo sa im to, čo sa zrejme mnohým iným kapelám od nás nepodarí. Totiž už od svojho debutu One More Victim (2007) sú pod krídlami nemeckej značky Maintain Records, pokrývajúcej hlavne mladé death metalové kapely. To im teoreticky dáva prístup na veľmi atraktívny trh – snáď to funguje aj v praxi. Pozrime sa teda bližšie, čo to exportujeme. Predstavte si, že k smrtiacim vrhačom Bolt Thrower pridáte chrčivé gitary, takmer ako tie od Dismember, štipku dead’n’rollu a’la Entombed a o niečo čistejší (pozn.: stále kvalitný) growlový vokál. Podobnosť názvu kapely so skladbou The Killchain od spomínaných vrhačov je čisto náhodná (?). Dokonca aj basu obsluhuje „nežnejšie“ pohlavie. Naschvál v úvodzovkách, keďže do svojich štyroch strún sa dokážu Jo-Anne aj Tonka poriadne oprieť. Jadro albumu tvorí spolu jedenásť skladieb s akurátnym trvaním niečo vyše 36 minút. Tieto sú rozšírené o dosť triviálne a trochu zbytočné intro a o niečo lepšie outro pojednávajúce o „krásach“ americkej zahraničnej politiky. Chuťovkami sú otváracia They a Every Idea Cost Something – obe sú okrem iného mimoriadne „moshoidné“. To je napokon charakteristika celého albumu: veľmi skočné strednotempé pasáže prestriedané sypanými hlukovými stenami. Slušné technické zručnosti členov sú zjavné, receptom na skutočný úspech by mohlo byť výraznejšie odlíšenie od old-school deathovej masy (nie nutne jej zavrhnutie), potenciál tu určite je.

Milan Barančok

 

STARINKALegenda 

 

 

 

           

 

 

 

 

Citron „Radegast“ (1988)

 

Vydajme sa na krátky výlet do hudobného praveku. Sú „zlaté“ osemdesiate roky, svet vonku za ostnatým drôtom sa zmieta v heavy-metalovom ošiali a hlad po tejto muzike je i u nás tak silný, že pašovanie platní cez hranice nedokážu zastaviť ani ostrostrelci zo Šumavy. Domácim kapelám chodia na koncerty stovky v riflovine odetých fanúšikov a o ich single (tzv. SP-čka) sa v predajniach trhajú doslova tisícky. Socialistickí vodcovia robia dlho obštrukcie, no napokon musia tlaku verejnosti aspoň čiastočne ustúpiť. V roku 1986 vychádzajú v bývalej ČSSR prvé dlhohrajúce hardrockové nahrávky s metalovým nádychom. Medzi nimi i Plní energie od Citronu. Práve táto kapela sa vzápätí naplno upisuje novej modle a o dva roky vydáva čistokrvný „heavy nářez“. Odozva? Z albumu Radegast sa predá viac ako štvrť milióna kusov a kapela strieda „večných víťazov“ Elán na čele ankety Zlatý slávik. Dnes v podstate niečo nepredstaviteľné. Bola to naozaj tak skvelá nahrávka? Ťažko hodnotiť z pohľadu súčasného poslucháča. Dosť sa na nej totiž podpísal zub času. Hlavne ten zvuk – ak máte menej ako 30, určite radšej siahnite po Síle návratů z roku 2001, na ktorej Citroni nanovo prehrali väčšinu skladieb, lebo tie pôvodné asi len tak ľahko neprežujete. (Nechcem si ani domýšľať, čo za technika sa v tom čase v našich skromných podmienkach používala pri „skreslení gitár“.) Keď si však odmyslím mizernú produkciu (a nános nostalgie), stále mám pocit, že sa jedná o vydarené dielko talentovaných muzikantov. Famózny je predovšetkým mladý Křížek (prebehnuvší z Vitacitu) s ešte neotesaným prejavom, odvážne sa štverajúci do závratných výšok. (Keď počujem ako nádherne zíde z dlho ťahaného tónu do chrapotu, i dnes mám husiu kožu.) Pravda, je tam zjavná inšpirácia vtedajšou európskou scénou, no kapela nič necituje doslovne a snaží sa muziku ťahať vlastným smerom. Pridajte k tomu skutočne vydarené texty a osobitú česko-moravskú melodiku. Áno, ten úspech bol zaslúžený.

Dušan Fabian

 

STARINKARaritka 

 

 

 

 

 

 

 

 

Dissonance „Look To Forget“ (1994)

 

Niekto môže nesúhlasiť, ale death metal je najpestrejší metalový subžáner. Letmý pohľad na slovenskú scénu toto tvrdenie síce zdanlivo nepodporuje, no po zaostrení zistíme, že výnimky aj v tomto prípade potvrdzujú pravidlo.

Jednou mimoriadne svetlou, asi ako pekelne rozžiarený asteroid počas tmavej noci, je určite aj piešťanská kapela Dissonance. Vznikla po premenovaní thrashového projektu Notorica, ktorý sa počas svojej existencie postupne presúval do deathových vôd. V čase tohto posunu vyprodukoval začiatkom 90-tych rokov spolu štyri demo nahrávky. Pritom posledná z nich už tvorila základ pre tento, vskutku jedinečný, objekt recenzie.

Keby sme chceli Look To Forget žánrovo prirovnať, jednoznačne mi napadá (tu nedávno spomínaná) zámorská legenda Death. V niektorých hybnejších momentoch aj ranná tvorba ďalšej stálice Gorefest. Musím však zdôrazniť, že prirovnanie je to len približné, zato úplne rovnocenné. Totiž týchto osem originálnych skladieb, trvajúcich niečo vyše polhodiny, smelo plní kritériá na svetovú špičku svojej doby. A ani dnes by sa v dave rozhodne nestratili.

Do popredia vystupujú progresívne technické prvky: gitary si s bicími vymieňajú protirytmy, synkopy s premenlivým časovaním a stratenými dobami sa vhodne striedajú s valivými riffmi a nemilosrdnými sypačkami. Atmosféru umocňujú aj zaujímavé nasamplované efekty v úvodoch, prípadne záveroch, skladieb. Okrem hudobnej stránky k celkovému dojmu určite prispieva aj nadštandardné (na tie roky) zvukové spracovanie. Toto sa zrodilo, na tento žáner dosť neobvykle, v štúdiách Slovenského rozhlasu.

Nanešťastie pre slovenskú metalovú scénu, úvodné podobenstvo s asteroidom má ešte jeden význam: Dissonance so svojim debutom zažiarili, no krátko na to zhasli v hlbinách času. Tento výlet do histórie by však žiaden z domácich fanúšikov extrémneho metalu nemal vynechať – rozhodne máme byť na čo hrdí.

Milan Barančok