Kovové disky

Pravidelní rubrika – prevzaté z časopisu Fantázia (č. 50 (02), vyšlo V/2010)

NOVINKATrhák 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Rotting Christ „Aealo“ (2010)

 

Už podľa názvu kapely vám je asi jasné, že nejdem písať o obľúbenej muzike Benedikta XVI. Na druhej strane vám ale nejdem predstavovať ani žiadnu bezhlavú „rúbanicu“, ktorú by ledva strávil i ortodoxný bezbožník. Naopak. Myslím si, že blackom šmrcnutý gothic, ktorý hrajú Rotting Christ, je i priemernému poslucháčovi prístupný tak akurát. Pohanstvu a okultizmu holdujúci Gréci urobili niekoľko dier do podsvetia už svojimi predchádzajúcimi počinmi (album Theogonia považujem za jednu z najlepších nahrávok roku 2007), no za to, s čím prišli na svojej jubilejnej desiatej radovke, si možno zaslúžia poklonu i od samotného Dia. Aealo pritom neskrýva ľahko stráviteľný materiál. Samému mi chvíľu trvalo, kým som ho vstrebal. Nové nápady bratov Tolisovcov síce nie sú o nič menej chytľavé, než v minulosti, no musíte sa k nim prehrýzť. Cez vrstvu čohosi, čo silno zapácha zatuchnutými tradíciami Peloponézu a možno by sa dalo nazvať folklórom, keby sme pod tým pojmom nemali zafixované skôr niečo iné. Hovorím o škrupinke vytvorenej zo ženských spevov. Že či srandujem? Ani náhodou. Predstavili ste si jemné soprániky spanilých panien? Chyba lávky. Nič také na Aealo nie je. Začujete tu len hrubé hrdelné hlasy starých babizní, monotónne odriekavajúce prastaré verše, ktoré vo vás prinajlepšom evokujú obrazy šedivých Pýtií, omámených jedovatým plynom. Hnus, čo? Keď si na ne ale zvyknete, zistíte, že táto prazvláštna kulisa má svoje čaro a skvele umocňuje celkovú atmosféru nahrávky. Ani sa nemusíte sústrediť na texty a v dynamických skladbách o dávnych bojovníkoch zrazu začujete zaklínadlá starien, ktoré ich majú chrániť pred smrťou. V tých pomalých zasa žalospevy matiek smútiacich za padlými. A pri záverečnom recitáli hosťujúcej avangardnej legendy Diamandy Galás vás možno až zamrazí. Zvoliť si za miesto nahrávania štúdio, ktoré leží na úpätí Olympu, bol očividne skvelý ťah. V pozadí každej stopy totiž šumí duch nefalšovanej antickej mystiky! PS: 6.7.2010 v BA!

Dušan Fabian 

NOVINKAPrekvapenie 

 

 

 

 

 

 

 

 

Overkill „Ironbound“ (2010)

 

Niekedy koncom roka 2008 začali z hrobov povstávať thrashové vykopávky. Vymenujme aspoň zopár. Metallica, Kreator, Artillery, Megadeth, Slayer, Heathen a zatiaľ ako poslední Overkill. Napriek tomu, že ma v podstate všetky potešili, môžem s malou rezervou (vo vzťahu ku Kreatoru) citovať známe príslovie: „To najlepšie nakoniec.“ Pritom, keby sa ma niekto opýtal dopredu, vôbec si nie som istý, či by tak vyzeralo aj očakávanie. Podľa dátumu vzniku, najstaršia zo spomínaných kapiel všetkých vyučila, ako sa hrá dobrý thrash metal. Len ťažko sa dá pochopiť, ako môže prísť stará svorka po 30-rokoch plnohodnotnej existencie s 15-tym (!) štúdiovým albumom, ktorý môžeme označiť za jeden z ich najlepších. Rozhodne majú na čom stavať a na novinke sa im podarila veľmi chytľavá kombinácia pozitívnej (takmer power-metalovej) melodiky a thrashovej mäsiarčiny. Počas svojej bohatej kariéry okúsili obidva póly, tu sú však tieto skvelo skĺbené. Zatiaľ čo otvorenia majú na starosti pomerne priamočiare úderné riffy, štruktúra skladieb priebežne naberá na komplexnosti a na svoje si prídu aj vlastníci náročnejších uší. Veľkou výhodou Overkill je dobre rozpoznateľný Blitzov vokál. Vyššie položený ako u väčšiny kolegov, už 30 rokov znie rovnako – ako napŕhlená žiletka. Je možné, že niekomu to naopak nevyhovuje, no u mňa funguje bezchybne.

Album štartuje vo veľkom štýle: The Green and Black, Ironbound a Bring Me the Night sú podľa mňa hneď tri najlepšie skladby. Stredom dosky sa rozliehajú atmosférickejšie pasáže – spestrením je takmer až punkovo veselá Give a Little. Na záver zas prídu dve rezačky – napríklad pri poslednej The SRC som sa cítil ako na čele uháňajúceho rýchlika. Človek sa vďaka tejto pestrosti nenudí a vypočuť tento, takmer hodinový, album na jeden záťah nie je vôbec žiadny problém.

Overkill stále thrashujú ako zamladi... vlastne nie, thrashujú lepšie!.

Milan Barančok

 

STARINKALegenda 

 

 

 

           

 

 

 

 

Death „Human“ (1991)

 

Len málo kapiel má na konte diskografiu, ktorej je venovaná pozornosť aj dlho po skončení ich činnosti. K spoločným znakom týchto výnimočných zoskupení určite patria novátorstvo, kvalita či charizma.

Spravme si malý test. Ak viete aspoň niečo o death metale, vymenujte jeho tri zásadné kapely. Som si istý, že Death sa bude vyskytovať najčastejšie. Nemám to overené prieskumom, ale kľudne by som sa stavil. Pritom to určite nie je spôsobené len zhodou mena kapely s názvom žánru. Floridskí Death skutočne patrili medzi prvé kapely (vznikli r. 1983), ktoré k thrashovému „zadok-nakopávajúcemu“ prístupu pridali rýchlosť a komplexnosť, aby z neho urobili „zadok-rozkopávajúci“ fenomén.

Práve týmto, v poradí štvrtým albumom sa im definitívne podarilo vrchovato naplniť atribút kvality. Aj keď už po Spiritual Healing (1990) bolo jasné, že sa vonkoncom nejedná „len“ o jednorazovo priekopnícku kapelu. Na Human sa popri výnimočnej tvrdosti objavilo aj množstvo progresívnych prvkov – trend, ktorý Chuck Schuldiner (centrálna postava) stále posúval ďalej. Jeho tlak na kvalitu sa mimo iného prejavil aj v tom, že každý album nahrala iná zostava. Práve tu sa zišla úplne jedinečná – najmä rytmická sekcia je o poznanie schopnejšia, ako u jeho predchodcov. Basák DiGiorgio zostal ešte na jeden album, avšak Masvidal a Reinert hneď po ňom pokračovali vo svojom (taktiež legendárnom) projekte Cynic. Čo sa týka charizmy, Chuck si ju získaval paradoxne tým, že ignoroval niektoré žánrové klišé. V textoch sa nepotrebuje hrabať v ľudských ostatkoch a mávať pentagramom. Naopak, sú netriviálne a sú podstatnou zložkou celkového dojmu.

Album Human je učebnicou tvrdej muziky a mnohými nasledovanou inšpiráciou. Púhych 34 minút, ktoré navždy posunuli latku a zmenili tvár metalovej hudby. Zároveň je to významná kapitola nezabudnuteľného odkazu hudobného génia Chucka Schuldinera (R.I.P. 13.12.2001).

Milan Barančok

 

STARINKARaritka 

 

 

 

 

 

 

 

 

Iced Earth „Burnt Offerings“ (1995)

 

Floridských Iced Earth ani ich kapelníka – gitaristu Jona Schaffera – dnes netreba metalovým fans nijako zvlášť predstavovať. Ak sa aj nestretli s ich hudbou, tak o nich už určite počuli v nejakej inej súvislosti. Trebárs ako o kapele s (pravdepodobne) najvyšším počtom bývalých členov. (Wikipédia ich eviduje 24, a to tam napr. nenájdete ani meno ich dvorného producenta Jim Morrisa, ktorý si tiež strihol zopár gitarových sól). Samozrejme, keď som v roku 1992 kopíroval na kazetu ich druhý album Night of the Stormrider, nevedel som o nich viac než to, že ide o „nejakých Amíkov, ktorí sú na turné s Blind Guardian“. Kapela vtedy drhla melodický thrash ozvláštnený množstvom melancholických vybrnkávačiek („drhla“ doslovne – ultrarýchle tr-t-tr-t-drn-drn-drn-drn na éčku je dodnes jej hlavným poznávacím znakom) a musím priznať, že ma nadchla natoľko, že tá „kazeta“ stále nezapadla prachom. Za ich zlomovú nahrávku ale považujem až nasledujúci album Burnt Offerings. Má síce jedno drobné mínus – hudobný posun od nekompromisného thrashingu k uhladenejšiemu power metalu, no pozitíva jednoznačne prevažujú. Na prvom mieste – príchod nového speváka. Matt Barlow si svojim rozsahom i zamatovou farbou hlasu okamžite získal moje sympatie a aj pre mnohých iných sa na dlhú dobu stal poznávacím znakom IE č.2. Na druhom – odvaha (vtedy ešte) skladateľského dua Schaffer-Shawver rozčeriť ešte hlbšie epické vody. Všetky skladby sa nádherne vyvíjajú, prechádzajú dramatickými zmenami a vedú nás krivolakými cestičkami (za zvukov majestátnych zvonov a kotlov) až kamsi na dno ríše padlých anjelov. Záverečný 15 minútový opus Dante’s Inferno, ktorý sa v Jonovej hlave údajne rodil niekoľko rokov, je v tomto ohľade vlastne len pomyselnou čerešničkou na torte. Pán „vŕtačka namiesto pravej ruky“ v ňom síce vystrieľal toľko skvelých riffov, že mu už na neskoršie obdobné pokusy veľa neostalo, ale ako sa hovorí – čo raz peklo schváti...

Dušan Fabian