Kovové disky

Pravidelní rubrika Dušana D. Fabiana – prevzaté z časopisu Fantázia (č. 41)

 

 

 

 

 


                                                                      

 

SEPTICFLESH „Communion“ 2008

 

Pred piatimi rokmi zasiahlo grécke teleso Septic Flesh niekoľko nepriaznivých rán osudu a kapela ohlásila rozpad. Stalo sa tak krátko po vydaní ich „opus magnum“ - Sumerian Daemons, čo bola vážne škoda. Ale poznáme to z hororov. Ani totálny rozklad hnijúcich pozostatkov nemusí vždy znamenať definitívny koniec. A tí čo verili, sa dočkali. Potomkovia antických tragédov nedávno ohlásili reunion (s miernou kozmetickou úpravou názvu) a dnes sú tu s novou regulárnou nahrávkou. Čas chvalabohu nijako zásadne neovplyvnil ich kreatívne cítenie – album Communion plynulo nadväzuje na predchádzajúce počiny kapely. No neboli by to Septicflesh, keby sa zároveň nepokúsili posunúť o krok ďalej. Ostali pri svojom typickom (a nenapodobiteľnom) symfonickom death-goth-doom metale, ale tentoraz pridali silný dôraz na jeho symfonickú zložku. Úlohu piateho člena kapely totiž na seba dočasne zobral Pražský filharmonický orchester. Gitarista Christos, disponujúci klasickým hudobným vzdelaním a skúsenosťami z tvorby soundtrackov k hrám, pre neho napísal skutočne bohaté partitúry. Kontinuitu s minulosťou zabezpečuje klasický podklad – ťažkotonážne riffy (nazvučené čarovnými prstami Frederika Norströma), valiace sa vpred v ultrarýchlom (Babel’s Gate, Lovecraft’s Death) i pomalom, uvoľnenom tempe (Annubis, Sunlight Moonlight). Spevové party ležia znova prevažne na pleciach basáka Setha. Sotirisov melodický hlások začujete zriedkavejšie, ale zato na tých správnych miestach a v tej najčistejšej podobe (čo nebolo vždy pravidlom). Na rozdiel od minulosti chýba väčšine piesní prvoplánová chytľavosť a na preniknutie do ich hĺbky potrebuje človek viac počutí. O to viac pôžitku mu ale napokon prinesú. Z disku a verím, že i naživo. (Možno ste sami zažili – 3 júna 2008 v Košiciach...)

 

 

 

 

 

 

 


 

IN FLAMES „A Sense of Purpose“ 2008

 

Tvorba švédskych pyromanov In Flames vykazuje v spätnom pohľade výrazne sínusoidný charakter. Debut bol zaujímavý, no zvukovo a kompozične ešte krivkal. Zato The Jester Race a Whoracle skutočne vyrazili dych a stali sa legendami gothenburgského melodického death metalu. Ďalšie dva albumy však už viac-menej iba rozmieľali staršie nápady. Druhý dych chytila kapela až pri písaní Reroute to Remain. Stočila kormidlo k hopsavému štadiónovému deathu s popovými prvkami a kvalitne ním nakŕmila skutočne široké masy. S nasledujúcim albumom sa však už veľmi nepárala – na Soundtrack to Your Escape len zopakovala zavedené postupy. Come Clarity bol veľmi sympatickým pokusom o vzkriesenie starého, nápadmi hýriaceho ducha kapely. No na novinke sa situácia znova zaopakovala. Z prvého vypočutia A Sense of Purpose som si zapamätal len dve veci – že v druhej polovici albumu sa nachádza zopár chytľavých refrénov a že v jeho strede sa rozvaľuje pre In Flames trochu atypická trojakordová skladba (Chosen Pessimist), ktorá je výsledkom jam session v štúdiu. Paradoxne, práve z nej vanie asi najviac života a emócií (a to aj napriek tomu, že na mnohých miestach pomerne bolestivo obnažuje slabiny Andersovho melodického spevu). Zo zbytku materiálu som ale mal jednoducho pocit, že ide o trošku poprehadzovaný xerox notových záznamov z Come Clarity. A môj dojem bohužiaľ nerozptýlili ani opakované počutia. Áno, tento kovový kotúč je znova technicky dokonalý. Má skvelú produkciu a obsahuje piesne so skutočne hitovým potenciálom. Na ľubozvučné terciové harmónie a zborové refrény majú títo Švédi proste patent. No niekedy to proste nestačí.

 

 

 

 

 

 


                                                                      

 

METALLICA „...And Justice for All“ 1988

 

Možno sa pýtate, prečo som si z rady nahrávok metalovej stálice číslo jedna vybral práve štvrtý album? Veď nasledujúca „čierna Metallica“ bodovala omnoho výraznejšie. A predchádzajúci Master of Puppets bol zvukovo omnoho vydarenejší. Odpovedí je hneď niekoľko. Za prvé – And Justice for All oslavuje jubileum. Od jeho vydania ubehlo okrúhlych dvadsať rokov. Za druhé – album je symbolom zlatej éry metalu. Vyšiel v dobe, keď bola Metallica ešte stále pevne spätá so svojimi undergroundovými koreňmi, no zároveň predávala toľko nosičov a zapĺňala štadióny takým počtom fanúšikov, o akých mohli často snívať i mnohé vtedajšie popové superstars. (A to všetko popri takmer úplnej ignorancii zo strany komerčných rádií alebo MTV!) A za tretie – všetky ostatné albumy výrazne prevyšuje svojím obsahom. V kontexte celkovej tvorby kapely totiž podľa mňa predstavuje jej absolútny muzikantský a skladateľský vrchol. Na albume nenájdete žiadny prebytočný balast. Žiadne nepotrebné ozdoby alebo lacné efekty. Všetky kompozície majú dôkladne premyslenú štruktúru. Hetfieldovci sa s nimi proste vyhrali. Motívy stavali notou k note, sekundu za sekundou, s precíznosťou hodinárskych majstrov. No zároveň si dávali pozor na to, aby ich hra neskĺzla do bezduchej exhibície alebo sa nesnažila ohúriť prílišnou progresivitou. Čo riff, to kult. Čo skladba, to skvost. Väčšina z nich trvá 6 až 9 minút, a predsa nenudia. Blackened, One (s historicky prvým klipom kapely), Harvester of Sorrow. A inštrumentálna To Live is To Die ako nesmrteľný pomník tragicky zosnulému spoluhráčovi Cliffovi Burtonovi. Istú dobu som bol smutný z toho, že sa kapela po tomto klenote vydala objavovať nové hudobné smery. Ale dnes jej rozumiem. Thrashu už nebolo čo dať. Ani oni sami by nedokázali nahrať dôstojného nasledovníka And Justice for All bez toho, aby sa opakovali.

 

 

 

 

 

 


 

DEADLOCK „Wolves“ 2007

 

Pri výbere druhej „vykopávky“, ktorá stojí za pár slov, som nesiahal do príliš vzdialenej minulosti. Nemecký Deadlock patrí medzi služobne mladé spolky a Wolves je zatiaľ jeho poslednou (a vlastne stále aktuálnou) radovou nahrávkou. Pokiaľ ste o kapele ešte nepočuli, nenechajte sa zmiasť propagačnými materiálmi, ktoré ju radia do metal-corovej škatuľky. Jej hudba nemá s týmto moderným trendom nič spoločné. Deadlock hrajú melodický technický metal s koreňmi v death-e a gothike. Čím ale samozrejme nechcem povedať, že neznejú moderne. Práve opak je pravdou. Wolves je jednou z mála nahrávok, ktoré udržujú kredit súčasnej nemeckej metalovej scény a pomáhajú jej držať krok so svetom. Mňa na nej zaujalo predovšetkým to, ako je nabitá energiou a dramatickými momentmi. Každá skladba prechádza vnútorným vývojom a žiadna nestojí na jedinom nápade. Ich pestrosť podčiarkuje zámerné kombinovanie rôznorodých nálad a hudobných prvkov. Klávesy raz čerpajú z filmových soundtrackov, inokedy skĺznu do diskotékového techna. Spevák Johannes growluje ponad riffy ako o život a čerstvá posila v podobe krehkej Sabine Weniger mu v refrénoch kontruje nevtieravými, no ľúbeznými melódiami. Tu začujete melancholický klavír, tam deathovú sekanicu. Takýto prístup nemusí byť vždy šťastnou voľbou, no Deadlock našťastie kombinujú s uvážením a s citom pre vyvážený efekt. A aj keď sa vám môžu jednotlivé hudobné ingredencie zdať povedomé, ručím vám za to, že nebudete mať pocit, že by ste počúvali Evanescence, Within Temptation, alebo Rammstein. Deadlock sú (predovšetkým vďaka nápaditým sólovým a doprovodným gitarám) svojskí. Neostáva iné, ako veriť, že nezastanú (podľa vzoru svojho názvu) na „mŕtvom bode“ a budú nás pravidelne prekvapovať aj naďalej.